Vypočujem si ďalšiu príhodu o tom ako, koho a kde zbalil ďalší z mojich... súpútnikov a rozmýšľam, kam všetci tí nepotrební samčekovia chodia na potrebu predvádzať svoje perie. Predvádzať mi svoje perie. Je to ako zvláštna príťažlivosť a mňa vôbec neteší fakt, že tak pôsobím ako kráľ všetkých lúzrov. Nemo zbožňovaný davmi nechcených. Ach áno, mám tisícoro problémov s vlastným egom.
Zhnusene pozorujem poťouchlé úsmevy sledujúc čašníčku menom Marta, ktoré vykúzlili na tvárach prítomných jamky v jej lícach.
Vitajte v džungli. Postpubertálnych zamestnancov a mládencov, momentálne na úrovni šesnásťročných panien. Kedysi by som to prirovnal ku gorilám bubnujúcim si na hrudník, skúsenosť však učí, že goriláci to zatiaľ ešte vedia a uculovanie sa pri pohľade na kus nádherného zadku u človeka po 25ke je doménou smutne nedostatkových informácií v chromozóme typu Y.
A mozog zrazu tak zvláštne zúfalý si vypýta fernet ďalší. A ďalší. Až nevníma okolie a umožní zombiovi naložiť sa do taxíka len s letmou predstavou ďalšieho zabitého večera.
S myšlienkou na to, že mu chýbajú vzory
Komentáre
ani ja
a mne tak ostava len
to si si
hmm
ach ta zistnost :)
pche