Vzdych.
Konce sú krásne. Na konci čaká vykúpenie všetkých bolestí a ostáva možnosť, že niekde a niekedy to bude lepšie. Niektoré konce dokonca obsiahnu aj niečo ako umelecký dojem. Drámu.
Čo je fajn, lebo je skvelé odísť s trochou pompy a aspoň okamihom prežiť pár minút slávy, kedy sa zo zaprášenej a nezaujímavej chladnej gule potulujúcej sa večnosťou všehomíra stane splnený sen každej z romantických duší, ktoré v tom správnom momente obrátia oči k nebu.
Konce som mal vždy rád. Potiahne sa čiara, spália mosty a na druhom brehu čaká znovuzrodenie. Čas, kedy sa pohnem ďalej a môžem byť chvíľu niekým iným. Môžete byť niekým iným.
Než sa vráti Bill Munny.
Ale...
Sú mosty ktoré nechcú horieť. Ľudia, ktorým sa neviete vyhnúť. Vzťahy, ktoré majú prívlastok (a tu to bude zaváňať mystikou) karmické. Ktorých sa nedá zbaviť a život s nimi tak pripomína jazdu na kolotoči, ktorého potetovaná počerná obsluha sa dávno vypadla venovať slečne s perfektnými jamkami v ústach, čo ponúka krivé hlavne na strelnici, zatiaľčo deti na koníkoch zúfalo plaču tvárou v tvár dymiacim ložiskám zrazu tak rýchlo rotujúceho zábavníka.
Vzťahy, ktorých sa nedá zbaviť.
Krajšie a nádhernejšie než akýkoľvek umelecký dojem, len... Nečakajte žiadne príslovie. Niečo ako: „koniec dobrý, všetko dobré.“
Prítomnosť skrátka nie je funkciou šťastia. Krása ním nič nemá. To minulosť.
Komentáre
karmicke vztahy...
ja len ze
je zaujimave