rieper

Mesto plné starých žien a starých mužov a párov. Zlá pôda pre malého riepera. Premká ho hrôza z budúcnosti, v ktorej mu ostáva prázdny byt plný výkalov neurotického pudla a prázdnych fliaš vodky.

Ohník Davidoffky presvetlí šero prinášajúc falošný pocit bezpečia. Zaženie temnotu zvonku a zvnútra, odsunie myšlienky až niekam za horizont vnímania a na chvíľu je tu len on. Brnenie pre závislého. Upnúť sa na niečo tak pominuteľné ako zapálená cigareta. Hm, podobenstvo?

Žena bujných tvarov si dáva pivo. Rieper by ju strašne rád pojebal. Slečna je zadaná. Cíti pohľady lúzrov z okolia. Zabodávajú sa mu do chrbta. Všetky tie sliny a slabošské reči.

A závisť. „Čo len na ňom vidí?“

Dobre to pozná. Z úst najdrahších? Tvrdí to.

Odpovedá vždy:  „Možno majú dobrú dušu“

Dnes vidí nový rozmer. Cez okulár pána menom Johnny. Vraví mu: „úbohí, čo stoja za bránami raja.“ Dnes je pobožný. Brány raja sú priehľadné. A Svätý Peter sa stáva lepším katom než ktorýkoľvek z čertov. Niet nič horšieho, než vidieť a môcť sa dotknúť. Toho, čo nebude vaše.

Okulár pána Johna rázne zväčšuje výstrih. Pozerá na nádherné prsia a predstavuje si, aké bradavky skrýva tričko farby lila.  Tak rád  by ochutnal. Bez záväzkov. Bez otázok. Bez sĺz a scén. Len trocha vášne, by odohnala šero prichádzajúcej noci.

Olizujúc zradné sliny počúva reči o pánovi úžasnom a rozmýšľa, prečo je dnes s ním. Neznáša súcit. Povinnosť?

Sračkomet plný superlatívov prekladá pohármi whiskey a hodnotí stereotypnú odpoveď minulosti.

Poopraví ju na: „Možno majú dobrú dušu. A možno... Sú len jebnutí“