rieper

Niektoré z tých chvíľ sú ako stvorené pre písanie a tvorbu, chvíle, keď svetlá nebeských lámp pozorujúc svoje odrazy v svetoch mŕtvych kvapiek dažďa vyzývajú k potulkám pri zábradlí a prinášajú chuť vyhrabať zo šuflíka zabudnutú fajku plnú dávnych duchov, ktorých nemilosrdná prítomnosť premenila v takmer zabudnutú vôňu.

A v náhlom pohnutí zabúchať na dvere, ktoré tí ostatní dnes už tak dospelí len obchádzajú (och, patrím k nim aj ja?) a zamastenými bankovkami zaplatiť za trochu mäkkých snov.

Vykŕmenou fajkou duchov opäť bafkať na balkóne, zabudnúc na... nemyslieť. Existovať len sám vo vesmíre, kde hviezdy musia byť len svetlami lietadiel ponáhľajúcich sa tam i nazad.

Myslieť na dámy pri jednom stole, ktoré zhnusene pokukujú po paličkách plných smrti, predsa však rozkošne slastných. Počúvať rozhovory o mužoch a vedieť... Čo? Že tam nepatríš? Prekážaš? Takmer. Usmiať sa.

Existujú ilúzie, ktoré prinášajú rôzne chemické serepetičky viažúce sa na receptory, procesy o ktorých rieper nemá páru a ktoré by možno vysvetlila samozvaná vedkyňa plná všetkých tých dobrôt, proti ktorým zvyknú zakročovať represívne zložky výkonnej štátnej moci.

A existujú ilúzie, ktoré si tvorí sám mozog, od prírody najväčší feťák, vždy otvorený experimentom. A ďalšej dávke.

Hrať protipól zdanlivo počestných dúfajúc, že existuje Dôvod. Aspekt pre mrhanie časom sediac s ľudmi, s ktorými si vraj nemám čo povedať.

Projednou nevyzývajúc si sadám ku baru a dofajčievam, konečne skutočný liberál. Ozýva sa:

„Ponúkneš ma?“

„Myslel som, že nefajčíš.“

„Okrem cigariet všetko.“

Úsmev.

Dojímavý post na 42 riadkov a epilóg, v ktorom má Aspekt červené vlasy a oči ako útroby dámy, ktorá sa mi letmo dotýka pier v chvíľach, ako je táto. Ale... to už je iný príbeh.