rieper

Rieper sedí v tureckom sede na posteli a sleduje plato s tabletkami. Póry opúšťa smradľavá tekutina ulpievajúca na dlaniach. Bude to pot a ruky sú tak nepríjemne lepkavé. Takmer ako po... Len sa viac trasú a v dohľade žiadne hrátky či už sám so sebou, alebo inou spriaznenou dušou. Chce to cigaretu. A nejaký chlast. Už pridlho rozmýšľam. Vysadíme. Mám chuť...

„Duše majú byť čo najčernejšie,“ povie mi o pár hodín šestnástka za osemnásť lejúc do seba nejaký smradľavý shit predstierajúc záujem o tých pár artikulovaných zvukov, ktoré som po fernetovej kúre sto zo seba ešte vylúdiť.

„Duše majú byť čisté a krásne,“ odpovedám a šmátram rukou po niečom, čo sľubuje vyrásť na elegantné dvojky. Poslušne drží. Barbie z predmestia navlečená do šiat po Elvíre maskujúca otázku „čo tu robím?“ vulgárnou mluvou, vanilkovými cigaretami a sukňou, ktorá je príliš krátka, než aby utajila drobný prešľap voči goth kódu. Ružové nohavičky. Žeby podvedomie?

Telefonát starostlivého otca kazí začínajúcu romancu a produkt liberálnej doby odchádza taxíkom do slušivej vilky v tichej štvrti. Preč od nástrah malého veľkomesta. Do tej druhej polovice vzrušujúceho života predmestskej rebelky z ktorej raz vyrastie vzorná domáca pani pre vzorného synka nejakých rodinných priateľov. Život s povzdychom: „Potom sa ukľudnila.“

Aj keď. Možno sa ma chcela len zbaviť. Whatever. Žiaden ideál pre mládež. Vraj nevyzerám ako hermafrodit. A som príliš chlpatý. Novinka.

Prestrih.

Rozviklaná stolička podobne deformovaného baru napodiv až veľmi v centre. Počúvam bláboly opilca od vedľa a rozmýšľam, či tak raz dopadnem aj sám. Ukazuje mi papier plný neznámych výrazov ako nivelácia posmievajúc sa z môjho netechnického inžiniera plačúc nad problémami s vlastnou bisexualitou.

„Za dvojitý fernet ti ho vyfajčím na záchode.“ Už som dopil. Čas vyťažiť štipku vzrušenia.

„Eh?“

„No normálka.“

„Sorry ale ty nevyzeráš na buzeranta.“

„Ponuka platí.“

Holá hlava si preťahuje závity v márnej snahe nájsť východisko. Tých pár akcieschopných buniek však potrebuje na zachovanie základných životných funkcií. Speje to k jedinému:

„Postav sa a poď so mnou von. Dám ti na piču.“

Usmievam sa. „Jasné, poď do mňa.“

Vstáva zo stoličky. Padá k zemi. Chôdza medzi základné životné funkcie nepatrí. Príliš malý risk. Pozerám na barmana.

„Last call.“ A s povzdychom nalieva po jednom sebe aj mne. Končíme. Miloši.

Zaplniť tú prázdnotu vo vnútri prázdnotou iných nejak nejde. Nech sa snažím ako chcem. Sedím na obrubníku a načínam druhú krabičku davidoffiek. Zisťujem, že nevidím hviezdy. Zas. Pred pár dňami boli také jasné.

Je to snáď týmto skurveným mestom? Plnom trápnych trosiek, zlomených imitácií ľudských bytostí? Alebo je to len dojem. Atrapy, čo si myslí, že je niečo lepšie. Seš hovno, kamaráde.

Večer končí a ja mám stále chuť chlastať. Vyhnať z hlavy podobné myšlienky. Na všetky tie dvojice prejavujúce si nebadané nežnosti. A stenu, ktorá ma delí od existencie podobnej. Míma v neviditeľnej krabici.

Bordel to istí. Last call nehrozí. Aspoň nie o tretej ráno. Objednávam si Huberta a sadám do rohu. Ostrovček nechuti v súhvezdí rozjarenej nálady plnej počerných a šikmookých Anglánov a Amíkov. Tož, kozmopolitná spoločnosť a zahraničný kapitál. Is thx. As always.

Vyjma obsluhy jediný Slovák. A, čo je horšie, všetky kurvy poznám. Asi by som mal chodiť menej často.

Menej je prosto niekedy viac. Menej make upu. Menej myšlienok. Menej, menej, menej... Vecí. Menej peňazí a menej chlastu. Viac spánku. A trocha optimizmu. By bodlo. A možno nejaké tie pocity. Iné, než v osamelom kúte. Rozmýšľajúc nad tým, čo myslia ostatní. Ktorých som nikdy nepoznal a nechápal.

Hľadajúc iskru platím zas zdravím.

Keď som vlastnú vymenil za ďalší neúspešný večer.

Posraný zmysel života.