rieper

Trocha sebareflexie. Až by ste sa chceli zbaviť nejakej dámy, pošlite ju so mnou na rande. Tri wannabe vážne známosti za tri mesiace. Čítal som zaujímavú myšlienku – vzájomná láska na prvý pohľad šetrí kopec času a peňazí. Asi to bude pravda, na domnelé známosti som vo veľkom štýle oplieskal polovicu výplat (druhá padla za obeť brakovej literatúre) a výsledok (ak nerátam pár vlhkých bozkov a iných vlhkých slizníc vo vlastných predstavách):

Známosť č.1 – Soul. Pol roka.

„Si ten najskvelejší chalan, akého poznám.“

„Mám ťa hrozne rada.“

Rozmýšľam, kedy sa mi tieto debilné kecy začnú pred duševným znakom rozplývať na čiernozelenú kryptiku matrixu.

Ostáva už len: „Vieš, nechcem to pokaziť, znamenáš pre mňa priveľa. Ostaňme len kamaráti, dobre?“

Nu, zatiaľ som ušetrený. Soul je ďaleko a veto/veta je spoľahlivo zažehnaná príznakom „ignore“.

Známosť č.2 – Turecko. Miesto výskytu značne nahlodáva fakt dojemné náhodné stretnutie v bare minulý (ehm, tento) týždeň. Umocnené príručným mäsokrkom, snáď len na jedno použitie. Zvrhlá metamorfóza posedenia pri kofole na prvoligové chlastanie borovičky v jednej putike pri Židovskej. Borovičku nemôžem. Ani nadávať. Nahlas. Vulgárne. Na ženy. Presvedčil ma o tom jemný dotyk a prosba čašníčky a neskôr ráznejší barmana. Noc zakončená sledovaním vlastného odrazu vo výklade fajčiac jednu od druhej. To „Kokot“ na čele je zrejme viditeľné len ostatným. Alebo už vsiaklo. Alebo, alebo, alebo. Akoby všetko muselo mať dôvod. Asi ide o nejakú pokročilú poruchu. Sebazapieranie a podobné. Prosto nedokážem prijať fakt, že sa život niekde rozhodol poriadne so mnou vyjebať. Búrim sa. Nedarí sa. Nevadí, zatiaľ ideme ďalej.

Známosť č. 3 – Japonsko. Teda – vraj. Po známosti č.2 inklinujem k značnej paranoji. Dohodli sme sa, že sa dohodneme. Poprial som jej veľa šťastia. Niekedy som chcel niekde napísať, že pravá láska nedokáže byť sebecká. Možno som to napísal? Egal, skrátka to je drsná pičovina. Nedokážem prudko nesebecky každému priať len to naj. Slintať blahom, keď nasleduje vlastný sen a je šťastný. Keď ja niesom. Lebo jeho snom nie je byť so mnou. Rácio vraví, že by taký vzťah stál aj tak za hovno. Keď v ňom slintá blahom len polovica. Asi má pravdu. Ale, začínam si myslieť, že štipka sebeckosti asi bude potrebná. Aby nepovedala „ako ti to môže byť jedno?“ A neodišla kamsi preč.

Ak by ste sa chceli zbaviť nejakej dámy, pošlite ju so mnou na rande. Pohľad z okna do noci, kde svetlá mesta svietia jasnejšie než hviezdy. Žiadna romantika sa nekoná. Áno, to dosť sedí... Už dlho. Nádej? No, nádej ešte vždy existuje. Zatlačená niekde v kúte mysli. Problém: kdesi som sa dočítal, že je prvým krokom k sklamaniu.