rieper

Trvá to tri roky. Celý čas takzvaného dospievania som dúfal vo chvíľu, keď konečne skončím tú či onú školu len preto, že boli a predpokladám, že stále sú plné skurvených maniakov, ktorí si zväčša na expresiu svojich psychóz vyberali moju maličkosť len preto, že som tak vzťahovačný, že si to pripúšťam a tak tupý, že sa tým hrdím. Avšak človek potrebuje aj to najmenšie plané zdanie výnimočnosti. A ja som potreboval nádej.

Základnú, kde som si tak zúfalo túžil zašukať a nič z toho.

Strednú, kde som si tak zúfalo túžil zašukať a nič z toho.

A vysokú, kde som si konečne zašukal a zistil, že to nestálo za to.

Potreboval som nádej, že raz tá tortúra skončí a ja nikdy viac nedovolím nikomu ma dojebávať, lebo svet očakáva, že budem mať titul a jeho udelenie závisí od zmrda, ktorý je v stave vyjebať polovicu ročníka zo skúšky len preto, že sa mu zasa raz nepostavil len aby som v rámci svojho ďalšieho vzdelávania zistil, že ten istý zmrd sa trasie pred iným hňupom, ktorý na štátniciach dnes už takmer bývalej ekumenickej univerzity netuší, čo je inflácia. A že ten istý hňup má na ruke Number 8 od Bulgariho za 10 litrov v éčkach. Nice.

Za každým zmrdom je ešte väčší. Aké to vzácne ponaučenie. O čo väčšmi som hlúpy, že som sa ním nikdy neriadil.

Pozorujem, ako sa moji niekdajší priatelia strácajú v diaľkach drsného bitchbeatu, tí, ktorým sa podaril zázrak zvaný „kariéra“ kde pomaly menia kontúry a premieňajú sa na veci z amerických seriálov blýskajúcich sa falošnými úsmevmi a pozvaniami na kávu a potom sú tu tí druhí, čo kariéru nerobia a tak aspoň naberajú kilá a začínajú viesť reči o „tom ako ich život ojebal.“ Počúvajúc tú, či onú verziu príbehu o výnimočnosti. Tých, či iných.

Sny zmizli kdesi v diaľke zovretých rití z vyhadzovu uprostred krízy s hypotékou na krku pri priateľkách, ktoré so mnou vedeli chlastať celé noci len aby sa dnes zmenili na žienky s vyškoleným úsmevom a ak v kostýmčekoch s kundou vyšúchanou chlapíkom čo netuší, čo je inflácia, ale tuší kde má ego a svoje strkanie do riti si odsral už kedysi dávno. S prostatou denne masírovanou participantami programu management trainee sa mu tak po recyklačných setoch golfu večer ešte kedy tedy postaví a tak sa cíti ako kráľ, zatiaľ čo sa počas krátkej zastávky v openspace vŕši na chudákoch, čo to ešte stále berú dosť vážne.

Zajtra budem opäť počúvať tie mentorské sračky a myslieť na cigarety. Zúfať si, že nie som Brad Pitt vo Fightclube a dúfať v nádej.

Že o 40 rokov skončí ďalšia etapa a ja budem môcť spokojne vojsť do jesene života plnej suchých rohlíkov v zatiaľ však stále reálnej viere, že sa mi dovtedy podarí splatiť hypoúver, lebo ma neprepustia 10 rokov pred dôchodkom, keď nastúpi generácia dravejších a vzdelanejších.

Nádej...

Ako rýchlo stratila význam.

Rovnako ako to cítiť sa živý.

Mŕtvy.