rieper

Hrdinské to eposy o každej zo smrtí na nohách a živote na kolenách som asi nikdy nemal čítať. Možno by ma nedoviedli do ďalšieho omšelého bordelu s kurvami dávno za zenitom, ktoré už do seba radšej len lejú krídla než aby mali prísť k činnosti, ktorá dala meno ich profesii v snahe... Zabudnúť? Možno len nemyslieť na veci, čo sa dejú. A, nakoniec, niekedy sa dá naraziť na spoločníčku vyslovene príjemnú, ktorej cynizmus si nič nezadá s mojím vlastným a ktorý je u žien tak málo častý. Očividný? Možno ho tie dojemne "normálne" celkom obyčajne taja. Dnes sa vlastný názor príliš nenosí, doba praje skôr úsmevom. Hovorí sa tomu myslím autosugescia. Snažiac sa presvedčiť o tom, že je to vlastne dobré. Že svet je dobrý.

Keď nie je.

"Rieper, prečo sme zas tu?"
"Neviem"
"Prečo nemáme priateľky?"
"Lebo sme kokoti!"
"Ako to môžeš povedať?"
"Myslím si to."
"Ale ja chcem ženu..."
"Tak si nejakú vyber. Máš tu blondýny, brunety, ryšavú, jednu černošku, tamto bude asi cigánka a stavím sa, že hento je chlap. Prosto si nejakú vyber a zmizni s ňou na izbu."
"Takú nechcem."
"Prečo?"
"Lebo to je všetko umelé."
"Čo dnes nie je umelé? Takto to máš aspoň bez pretvárky. Zaplatíš, koľko si povie a nemusíš sa hrať na prechádzky po parku, romantické večere, roztúžené noci, obedy s rodičmi a dlhé nedeľné predpoludnia."
"Ale ja chcem práve to..."
"Kto by nechcel? Ale chceš len to?"

Prívaly nežnosti a priehršť ostatných hovadín zgrupených okolo slov má ho rada, či má ju rád. Postávajúc za múrikom, pred ktorým sa hrajú firemné večierky a príhody kolegov a kolegýň rozdávajúc k dobru príhody o tom, čoktoským.

Teraz si vyber.

A vysvetli to.