rieper

Mal som sen, v ktorom som býval tak okato šťasným. Niekto, zrejme sám Pánboh na Zem č. I zoslal svoje dobrodenie a kdesi ďaleko kedysi dávno jeden z mojich bratov začal rásť. Do krásy a sily. Tak to chodí. Hoc nevlastný, ale čo už.

Jedna známa sukuba tvrdí, že nevlastní su ešte lepší ako tí pokrvní – majú vás radi bez podmienok a očakávaní. Sukuba vraj: „Je to citové perpetuum mobile, nemusíš ich vídať, nemusíš ich stretať a napriek tomu ťa milujú.“

Sukuba bola bezcitná kurva, ktorá skákala z jedného nezrelého chlapčaťa na druhé a podriaďovala si ich peniazmi a sexom a živila sa ich nemým zbožňovaním, láskou a sebaúctou. Budúca úspešná lekárka skutočnú lásku nepoznala a vlastnú parazitujúcu existenciu ospravedlňovala okruhom známych, ktorí absenciu citov nahradzovali aroganciou a egoizmom a tak netuším, či je dostatočne fundovaná vyjadriť sa k tejto téme. Myšlienka je to však zaujímavá...

 

Citové perpetuum mobile.

 

A brat si pokojne rástol ďalej, primálo ohrozovaný okolím zlého sveta, zažil primálo aby sa naučil, aká krehká dokáže byť ľudskosť. Získal dojem, že jediným právom by malo byť právo silnejšieho, stal sa výmyselníkom a tak vymyslel celé priehrštie výrazov, ktorými zakryl vlastnú slabosť.

 

Naučil sa prospechárstvu a nazval ho rozvážnosť. Naučil sa vraždeniu a nazval ho spravodlivosťou. Zabíjaniu príbuzných hovoril sloboda a zabíjaniu nevinných právo. A tak rástol ešte chvíľu v súkromí. Pár ráz mi pomohol – zbili a okradli ma susedia a on hrdo pricválal a postavil sa na moju stranu. Mocný rytier v žiarivej zbroji, dokonca požičal pár šupov do výplaty. Tož, vtedy som ešte netušil význam slov mocenská základňa a priznám sa, ani ma veľmi nezaujímali. Konský ohon je predsa o toľko zaujímavejší. Napriek tomu, čo všetko môže skrývať. Navyše otravovali susedia a bolo príjemné mať sa o koho oprieť.

 

A tak sa stal policajtom. Ochrancom Zákona a Pravdy. Vlastného. Chybou bol sukubin egoizmus a brat nikdy nepochopil, kde sa stala chyba. Samozvaný policajt dokáže byť horší ako tlupa zločincov a brat z nich bol najlepší. Vydobyl si nebývalý rešpekt, slávu a uznanie. Prvý z prvých, najlepší z najlepších, každý by bol pyšný mať takého. Každý.

A vtedy sa stal diktátorom. Hoci – asi ním vždy bol, odkedy narástol do sily.

 

Asi je to osud mladších a menších, vzhliadať k opozitám. Jeden si nepomôže, na veľkosti napriek tvrdeniam mnohých zvykne záležať. Dôležité je nestratiť sám seba. Nestratiť tú stopu ľudskosti, ktorú dostáva do vienka každý. Hore je to až príliš jednoduché.

 

Stačí len chvíľa a z bieleho rytiera sa stáva čierny. Tak jednoduchý je svet. A dnes sa jeden diktátor diví davom pred bránami. Niekde sa asi stala chyba. Možno mal namiesto zbraní nakupovať kvety. Kto hľadá nepriateľov, veľmi pravdepodobne ich niekde nájde. Či vyrobí.. Stavať sa potom do pozície ublíženého je najväčším zbabelstvom. Neprijať, čo si jeden praje.

 

A tak sa zasa môže stať, že o morálke a spravodlivosti káže zločinec. O demokracii autokrat. Brat si nedokáže a nechce priznať dôsledky vlastných činov a raz na to doplatí. Smutné je, že sa s ním pravdepodobne zvezie aj rodina, naň tak veľmi naviazaná.

 

Tento jeden si žiaľ nevyberie. Je to príliš kruté. Stratiť brata a nájsť len... masku niečoho, čo kedysi bolo tak blízke. Hoc i len vo sne.