rieper

Vypnem telku a nalejem si ďalšieho Jacka. Zapálim si ďalšiu. Už mesiac som nepíl v spoločnosti. Okrem svojho odrazu v zrkadle. Pil? Možno... Možno to nie je mesiac. Zdá sa. Kvantá však vnímam značne subjektívne. Možno to boli dva týždne.

Príliš dlho. Príliš krátko. Ako sa to vezme. Asi som to nepotreboval. Zabudnúť. Nebolo na čo. Nežil som. Existoval som. Vznášal sa v purpurovom svetle dňa, ktorý mohol byť nocou a nechal sa unášať prúdom. Posraný robot.

Prečo ľudia pijú? Húlia, fetujú. Šlahajú si sračky do žíl. Šňupú. Kokaín. Chýba. Tak pol lajny. Z bradaviek krásnej blondýny. Krásna blondýna sa vydáva. Ďalšia. Si vyberie život a prácu a skurvene veľkú televíziu a všetky tie blbosti stvorené pre konzumnú vyššiu nižšiu strednú vrstvu občas mi posielajúc pár bezvýznamných viet spomínajúc na to kým bola.

Štvrtá.

A kým som ja? Prízrak dôb dávno minulých. Tieň, ktorý padá. A padá. Padá. Stagnujúci systém.

Pozerajúc sa snažím cítiť. Niečo. Menej umelé. Než pocity tvárí na skle. A umelé kvety anjelov, ktorí padli na zem meniac sa na extázu tankovanú priamo do miechy. Syntetickú.

Čas vraj lieči všetky rany. Lieči aj... ľudí? Rodiť sa nedokonalý a prepracúvať sa pomaly do štádia definovaného ako dospelosť prechádzajúc fázami jedna za druhou postupne až k políčku „sporiadaný občan“ obsahujúcemu dom na predmestí, dve autá, bazén a pštrosa a pri polstrujúcom sa partnerovi si predstavovať... Čo? Niečo... Iné. Zarasteného frajera od vedľa, alebo tú susedovu dlhonohú šušku, ktorá kedysi behala holá po trávniku a hovorila ti ujo ako sa spotená dvíha na letisku v nejakom bezmennom hoteli zatiaľčo ty si v duchu pripravuješ výhovorky pre tú, o ktorej priateľom tvrdíš, že je pravá.

Predstavujúc si, že celý svet je póza a pani od vedľa ten najväčší oskarový herec.

A čas len strháva masky. Či už tie ľahké, krepové, alebo najpoctivejšiu prácu najlepšieho plastického chirurga. Robí to postupne. Nebadane. Ľahúčko.

A počíta.

Prvá.

Druhá.

Tretia.

Štvrtá.

Človek sa pýta. Prečo ľudia. Klamú?