Nič viac, zavri oči, svet sa točí a toto je tvoj život. Uvažujem, na čo sa premení o pár týždňov, keď už teraz je tak neznesiteľne neznesiteľný, okolie sa mení na krajinu šedivú plnú tieňov bez kohokoľvek a čokoľvek a ja sa strácam niekde medzi tým.
S hrôzou konštatujem, že som oslepol.
Leto kedysi tak nekonečné prinášalo plné moria výziev a dýchalo prísľubmi farieb jesene, radovánok zimy a jari plnej nového života, niekde medzi tým sa to však všetko zmenilo na nekonečné čakanie na to, čo príde.
Zajtra, pozajtra...
A nič neprichádza.
Len... pochopenie? Podozrenie. Že otroci mali aspoň nádej. Že raz budú slobodní.
V čo však dúfať, keď vraj slobodu mám?
Komentáre
hmm....
bezmocnost