Nutnosť veriť v niečo. Formovať chaos len púhou silou mysli. Nazvať to trebárs bohom a dúfať, že ma viera ochráni pred chladnou nezmyselnosťou sveta v okolí. Stvoriť si kotvu, kotvu, ktorá ma udrží na mieste v divokých búrkach každodennej všednosti, ktorá sa stáva tak fantastickou až ľutujem, že som si za boha zvolil sám seba. Povedzme, že by sa to dalo nazvať božský komplex.
Práve teraz by som sa chcel schúliť niekde v kúte a dúfať v utešujúcu náruč niekoho, na kom mi záleží. Je to len taký plachý pocit, ktorý však silnie a silnie a pomaly začína byť neodbytným. Aj keď, pocit... Povedzme, že ilúzia. Snaha zmeniť stereotypné čnenie víťaza nad ľuďmi, ktorým som už podľa mena. Aké skromné. Tiež som to niekde čítal. Som to ale dosť sprostý zlodej, však? A zopár vzlykov. Sakra, veď to ľudia robia. Často.
Ja to nejak nezvládam, stratil som zmysly. Nevidím a nepočujem, len sa ženiem do záhuby, ako keď postavíťe pred priepasť za tunelom plátno, na ktoré premietate jeho pokračovanie. A každý ďalší deň, až ostane len otázkou času, kedy na plátno narazím.
Občas kotva povolí a prichádzajú dni plné smútku. Keď ubližujem ľuďom, na ktorých mi záleží. A nemôžem si pomôcť. Lebo to chcem. Vyčítky prídu až neskôr. Až chvíle, kedy mi na niekom záleží pominú...
Komentáre