Fakt je totiž ten, že som sa stratil sám sebe – na čas. Stal som sa niekým iným. Imitáciou človeka, ktorým som býval. Púhou figurínou, v ktorej ešte pretrvávalo pár podmienených reflexov zo životov minulých a tak som bol schopný reagovať ako tak príbuzne so starým ja.
Túžba po uznaní so sebou prináša zvláštnu rozpoltenosť. Možno je to s Faustom a diablom púhe podobenstvo, faktom však ostáva, že proti pokušeniu nebýva nik odolný, nech si aj myslí, že je frajerom z najväčších. Čo je môj prípad.
Svoju ambíciu si ospravedlním nejakým pseudopsychologickým žvástom a fičím na vlne sebaľúbosti až kým nepríde cena. Tou cenou som sám a zatiaľ to stojí seriózne tiky a myšlienky na to, či sa za modré nebo za hladinou oplatí bojovať. O posledné zvyšky vzduchu.
Myslím na tie trápne slová a trápnejšie reči. Chcelo by sa mi blvať, ale žiaľ, už je neskoro. Nu, som pojebaný pozér, s tým sa budem musieť zmieriť. Ústa mi fungujú o toľko lepšie ako hocaký iný orgán, je však zjavné, že niečo vo vnútri si všetky tie sračky poctivo zapisuje.
Tož, čas začať konať a prestať sa tváriť. Prichádza doba, kedy budem musieť pozbierať všetky tie roztrúsené kúsky a znova sa postaviť na nohy. Zahodiť kokotizmus. A hlavne – prestať myslieť na druhých.
Na tie blbé vaky plné sračiek, po ktorých obdive som zatúžil. Jo, poľná tráva a fúziky mačiatka. Pre ako málo som schopný sa predať. Lacná kurva je oproti tomu noblesná kurtizána.
Pred časom som písal, že som späť a bola to póza. Späť som zas. Dúfam, že táto už nebude. Zasa na chvíľu...
Komentáre
:)
Jaaj
.
Ale inak, co sa deje, preco tie pohyby? A preco pozy?