rieper

Základným faktorom, ktorý vo mne (okrem mestského pôvodu) vyvoláva značnú nechuť k našim (rozumej Slovenským, väčšinou si totiž ľudí, ktorí niečo reálne vytvárajú vlastnou manuálnou prácou hlboko vážim) poľnohospodárom je fakt, že dosahujú hektárové výnosy pšenice iba o pár percent vyššie ako starí Kelti. No vezmite si takého Kelta a porovnajte ho s dnešným mocným slovenským poľnohospodárstvom. Napadá mi len jedna otázka a aj to značne Bolkoidná: „Je to možný?“ Koniec citátu.

Nuž, povedzme si to takto. Možný to je. Je to normálne? Na Slovensku asi áno. Otázky došli.

 

Ďalším faktorom je sústavné skuhranie. Áno, ja viem, skuhrám sám a často, ale v zásade iba neškodne, sám pre seba a potichu. Skuhranie našich poľnohospodárov však pije krv. Keď je sucho, sťažujú sa, že im pšenica uschne. Keď je mokro, skuhrajú, že nemôžu žať. Keď padajú krúpy, skuhrajú, že pobije. Keď sneží, skuhrajú, že je zima. Ak si uvedomím fakt, že tým som v podstate vyčerpal všetky druhy počasia (okrem najextrémnejších) ľahko dôjdeme záveru, že na úspešné poľnohospodárenie by teda počasie nesmelo existovať. Reálna to predstava.

Okrem takzvaného počasného skuhrania tu však máme aj iné. Úrodno/neúrodné skuhranie. Keď sa náhodou napriek všektým skuhraným faktorom počasia predsa len urodí (predpokladám, že na najväčšie prekvapenie samých poľnooných) viac ako sa očakávalo, nie je nič lepšie, než začať skuhrať, čo s toľkou úrodou.

Ideálnym riešením sa ukazuje vyhodiť ju, spáliť, zaorať, zakopať, pohaniť a hnať ju pred sebou.

Žiaľ, božské mlyny ešte domlievajú a tento rok sa nám naopak podarilo (predpokladám, že tentoraz to zasa prekvapilo málokoho) neurodiť ani toľko, koľko zvládli vypestovať Kelti pred tisíckami rokov. Nuž, čo dodať. Hádam len, že hospodáriť všetci podobne, žijeme opäť v dobe kamennej.

 

A možno by to nebolo až tak zlé.