rieper

Osamelý tiger kráčal púšťou. Pomaly a rozvážne. Tigre sú už také. Čierna, žltá, čierna, žltá, míňali sa farby noci a dňa v  tanci, ktorý bol stvorený pre príslušníkov jeho druhu už kedysi dávno. Jeho druhu. Zatrnuli zuby a svaly. Jeho druh.

 

Občas je klišé príjemné, nie však v príbehoch o hrdinstve (ak o hrdinstve tento príbeh bude, nechajme sa prekvapiť). Hovoriť posledný. Posledný musí byť výnimočný. Každý vzdelaný, či pomýlený druh očakáva posledného hrdinu ako suchý beduín lahodne vychladenú borovičku. Jedného takého poznám. Neviem síce, ako to majú moslimovia zariadené, ale najčastejšia veta toho môjho je: „Alláh v noci nevidí.“ A preto od klišé abstrahujeme.

 

Bolo by lákavé povedať, že bol posledný. Ten jeho druh však pokojne skotačil po savanách, pampách, stepiach, či iných prostrediach pre tigre prirodzených. Plný sily a jemnej grácie, pre ktorú sú samičky ochotné zrádzať prisahámnastopercentprisámvačkunajnajnajlepšie priateľky a potom sa v bujarých pitkách (za predpokladu, že ich druh pobral dosť rozumu aby zvládol destiláciu, či fermentáciu) ospravedlňujú nadávajúc na samčekov sľubujúc si „už nikdy“ pokukujúc po ďalšom nápaditom tigríkovi. V podstate nuda. Niečo ako raj.

 

Ale všetko niečo stojí a raj asi najviac. Vezme si celú dušu, čo v eternálnom nebytí typu neba až tak nevadí, na zemi však chýba.

 

A chýbala aj tigrovi. Chýbali mu plamienky v očiach a chlad pozemskej noci a drobné každodenné nepríjemnosti, s ktorými si spájal život s veľkým Ž, nie eternálne nebytie typu raja. Každý deň sa cítil menej ako tiger a viac ako niečo... Iné. Nechcel viac byť odrazom vlastného odrazu a pozerať len zdiaľky na každý nádych.

 

Tak ťap, ťap pokladal labky jednu pred druhú potácajúc sa krajinou-nekrajinou, čiernožlto kráčajúc na rozhraní dňa a noci, nevidiac než odtiene šedej.

 

Až na kraji čistiny v lese plnom tieňov a stromov zahliadol srnku. Obyčajné plaché trasúce sa stvorenie, pachtiace sa za trsom trávy. A žľazy zareagovali veľmi žľazovito a tigrovi tiekli sliny. Jeho kdys krásny kožuch bol doráňaný a mohutné svaly dávno preč. Tiger sa stal pustovníkom a jeho telo sa prispôsobilo. Stal sa tieňom na ceste z tieňa a srnka zacítila jeho pach a ušla.

 

Nekonečný hlad sa rozlieval telom, žhaviac dávno zabudnuté dráhy. Musel ju mať. Len ju a žiadnu inú, ktorá prebudila aspoň kúsok zašlej slávy. Na ceste našiel jeden z kúskov samého seba a nehodlal sa ho vzdať. Bol bojovník.

 

Srnka každý deň prichádzala, nažrať sa a ako si uvedomila neskôr - pobudnúť v prítomnosti pustovníka, ktorý ju napĺňal pocitom, ktorý nepoznala. Že je dôležitá. Jej vlhké hnedé oči nikdy nikoho nezaujali a tak len kráčala od trsu k trsu so sklonenou hlavou neuvedomujúc si samú seba. Jej život bol len sledom udalostí bez súvisu a hoc sama na okraji raja, bola rovnakým tieňom ako tiger-pustovník. Ako ostatné.

 

Deň míňal deň a srnka bola odvážnejšia a odvážnejšia, závislejšia a závislejšia na pute medzi predátorom a korisťou. Stvorili si vlastný malý svet na čistinke plnej svetla. Dali si najväčší dar – výnimočnosť, lebo srnka bola vykúpením preň a on pre ňu.  

 

Tiger bol zo dňa na deň slabší žijúc v nútenej askéze neschopný vystrieť labu, srnka však stále silnejšia a silnejšia.

 

Až prišiel deň, kedy sa ňufáčikom dotkla tigrových láb. Naoko náhodou. Och, náhody. V tú noc tigrovi tiekli slzy.

 

Noc skončila a slnko vystúpilo vysoko nad čistinku, zvedavé na dotyk dvoch sŕdc, ktoré k sebe našli cestu.

 

Videlo len záplavu krvi a roztrhané telo a tigra strácajúceho sa na ďalšej ceste nikam, hľadajúc samého seba. Našiel vášeň a chuť žiť a s nimi aj kus svojho ja.

 

A zaplatil láskou. Tak už to chodí.