rieper

Aspoň ja si predstavujem, že to tak chodí a v mysli si pripravujem celé eseje opisujúce každý krok zložitého tanca, v ktorom sa vlním. Každú noc a každý deň vyjma tých striedmych chvíľ, v ktorých sa norím do iných svetov nenútený tráviť čas v tomto, ktorý mi nejak nesedí. Což je opäť len dojem.

 

Na stole sa hromadia účty a faktúry, ktoré nemám čas zaplatiť dôvodiac ceduľkou „som inde“ a v mysli ďakujúc bohu za to, že ich mám, ešte stále niekoho kto sa stará a postará, po nociach smútiac nad tým, že cez deň niet príležitostí povedať im to nahlas. Je mi to ľúto a je mi ich ľúto. Nedocenených? Ach, znie to tak narcisticky. Hanlivá nálepka o ktorú nestojím. Správny výraz pre túto chvíľu.

 

Depresívny víkend prekladaný halucináciami z požitých opiátov v snahe zahnať príznaky prichádzajúcej chrípky. Ešte, že som sa dal zaočkovať. Pokús sa nájsť rozdiel. Poctivých päťdesiat hodín rozhovorov so sebou a v sebe a pôst. Seriózny základ pre svätca.

 

Rozhovorov plných dôvodov, prečo som aký som. Ignorant, hlupák a flegmatik. Rytier Jedi so svojím „there is no emotion...“ Samozrejme navononok, väzniac ilúzie pocitov unikajúcich bruškami prstov občas, keď pocítim potrebu. Duševná onania.

 

Lebo tie dôvody a pocity nikoho nezaujímajú a biela tabuľka imitujúca list papiera je ešte stále prívetivejšia, než večná tma ničoty vládnúcej uprostred samého seba.

 

Pýtajúc sa, kde je chyba. Nech ma ignorujú, vychvaľujú, nenávidia, milujú, nadávajú, či kántria. Zabíjajú rýchlejšie, než sa zabíjam sám.