rieper

Obligatórny chlastací piatok. Dom sa mi nepodarilo dotiahnuť žiadnu štetku a prázdnota v mojom vnútri tak nebola sčerená žiadnym prchavým prísľubom (nádejou? Ilúziou?) dočasnej lásky. Asi som šialený, ale stále ju hľadám, spoliehajúc sa na moment, kedy to spraví bum a nenávidené motýle konečne vletia späť do žalúdka aby tam začali robiť šarapatu. Tá myšlienka je tak reálna, že sa dá takmer uchopiť.

Spomínam na chvíle, keď som bol snáď prvý raz (jediný?) zaľúbený a neviem sa nabažiť patetickej nahrážky pocitu, keď som na ňu pozrel a bol šťastný kvôli každému okamihu, ktorý bola ochotná tráviť so mnou. A kvôli tým, ktoré nebola, ktoré som si však sprosto vydobyl tak nenápadnými výhovorkami. Láska z ľudí robí idiotov a niekedy mám chuť si kvôli tým zdanlivo prefíkaným aktivitám búchať hlavu o každú z prítulných stien, nahováram si však, že aj ony sú súčasťou agresívnej hry na vzťah.

Sic sa to časom skurvilo ako všetky ostatné časti mojej takzvanej existencie, čas ale rany vymyl niečím kvalitným a pekné spomienky na tváre zaliate slnečným jasom ostali, pretavené do súkromnej zbierky gýčov mojej hlavy.

Gýč je super. Keď som naposledy kráčal galériou a sledoval rádoby „umenie“ len ťažko som potláčal chuť obesiť sa na najbližšom strome, či vybaviť si to vis-á-vis s daným „umelcom“. Ušetriť ho od utrpenia a zbaviť zlého.  

Zdá sa, že kombinácia červenej s čiernou je momentálne intenzívne in a ak nechýbajú rozmazané fotky bradatých dedov depiktované tak prudko umelecky v čierno-šedej, každý kritik musí slintať blahom.

Recyklované včerajšky a recyklované dnešky.

Chlastacia túra v sobotu. Opäť nič, žiadny úspech. Pár úsmevov a prekvapené pohľady smerom ku zvyšku osadenstva, ktoré sa baví. Utiahnutý do kúta sosám zbytky Jima Beama a cítim sa prudko nespoločensky uvažujúc nad tým, čo motivuje účastníkov tejto akcie k akcii samotnej. Situácia – samí chlapi (ženskú som tam dotiahol len ja, žiaľ pri záblesku lačných pohľadov sústredených omegasamcov si spomenula na svoju náhlu potrebu dožehliť, čo za týždeň nestihla a po pol hoďke sa s dojemnou výhovorkou ospravedlnila, nie že by mi to vadilo – chcel som byť sám). Márne hútam nad zmyslom pitvorenia a tisícov obdobných, ktorých som mal tú pochybnú česť sa zúčastniť. Uvažujem, prečo ma ešte vôbec niekto niekam pozýva, keď vždy končím v rohu sám, len s fľašou.

Nedeľa, vyložené nohy a pracovný maratón bez spánku. Pondelok – odovzdávanie práce. Vraj nevyzerám dobre.

Necítim sa dobre.

A nič.

Len ďalší zadrbaný deň.