Nádej je prvým krokom na ceste k sklamaniu a môj vták sa ešte nenaučil pozerať do očí. Raz darmo, je to nepoučiteľný hlupák. Nakoniec ako všetci.
Dokonale ružové pery tancovali v rytme slov a ja som si v zajatí fantázií stále nenašiel čas vypočuť slová, ktoré vytvárali. Nieže by na nich záležalo. Predpokladám, že zneli podobne ako tisícky pred nimi. Je to dobré, lebo to bude dobré a najlepšie asi keď dobrovoľne odovzdám všetko len za ďalší letmý pohľad na umelé kozy tak zúfalo túžiace po slobode.
Asi nastal čas vlúdiť sa do konverzácie.
„Prepáč, ako sa to voláš?“
Vzprieči sa.
„To som ti už hovorila!“
„Zabudol som.“
„Dvakrát!“
„Prepáč. A kde to študuješ?“
„To som ti tiež už hovorila!“
„Tak kde?“
„DVAKRÁT!“
A randevouz bolo takmer skončené. Zaplatila mi pivo a poslala do péčka a snáď som mohol byť spokojný, že som jej do tých očí naozaj pozrel.
Pozeral som sa z nich na seba sám.
Up, up, up and down...
Asi sa len tak ľahko nepochopím.
Komentáre
great work :)
dakujem, dakujem, dakujem
nečítala som,
nedalo mi, prečítala som...
jj aj mne ;)
.
na jeden hlt :)
latka je opat klasicky vysoko