rieper

Spánok. Niekde som čítal výrok ako „no rest for the wicked.“ A musím uznať, že popri vylievaní života do kanála pri večerných potulkách po baroch a putykách plných pochybných známostí s múmiami v maskách ľudí mi v tom výdatne pomáha aj nová umývačka riadu, do ktorej sa moja milovaná pani matka zamilovala s takou vervou (pravdepodobne však v dôsledku sexuálnej frustrácie spôsobenej zimpotentnením druhého pána v páre), že ju táto nová blažená úchylka núti vstávať ráno o piatej a plniť ju riadom. Nič proti, keby pomyslela na to zavrieť dvere a netrieskať. Možno je to súčasťou rafinovaného plánu ako ma konečne pripraviť o rozum. Alebo postaviť na vlastné nohy, hodiť do studenej vody, naučiť vtáča lietať, či iné z tých unylých eufemizmov pre jednoduchý výrok ako: „Odjeb sa konečne odtiaľto.“

Nedivím sa, som komplikovaná povaha, čo je možno jeden z dôvodov, pre ktoré som sa naposledy zobudil na podlahe obývačky v jej saténovej pyžame. Predposledná vec, ktorú si z toho večera pamätám sú hnedé oči a veta: „Vieš, ja sa o dva týždne vydávam,“ pri nohavičkách na pol žrde v mojom aute. Posledná zas: „Čo sa to tým ženám stalo“ popri „Mohol si ju pretiahnuť“ než som ju naložil do taxíka snáď domov. Cynický úškľabok a prsty posmešne namierené do zrkadla. Niekto povie „Pán Správny,“ a vytiahne fľašu Jacka Danielsa. Na depresie je dobrý. Cigarety došli o pár minút. Vedomie o pár hodín.

Treskot riadu do reality vracia celkom spoľahlivo. Niekto povie: „Tak ju bude mať niekto iný.“ Jack Daniels už nie je to, čo kedysi a moji démoni začínajú strašiť aj cez deň.

Pyžama končí na zemi a na mňa čaká ďalší deň korporátnej tortúry, ktorý zreje na príbeh o tom, prečo nie je zdravé súložiť s kolegami v open space.

Napoviem...

Nedajú sa vypnúť.

Myšlienky.

City.

Vôbec.