Faktom je, že dnes som strašne, strašne unavený a rozhľad sa mi zúžil snáď len do tenkého obdĺžnika svetla na pozadí obrovskej čiernej noci, ktorá pohltila periférne videnie, nepýtala sa a drzo vnikla do malého výseku plánu obsiahnutého mojím vedomím. Vyložila si nohy na taburetku, zapálila nejaké odporné cigary aby mi pila krv a ja nedokážem zaostriť na veci okolo. Naťahuje ruku a odkmásava kúsok, ktorý nežne šepce „ja“ od všetkých tých jemných elektrických vzruchov, ktorými sa šíria emócie. Ktorým sa hovorí emócie?
Keď svet sa zvrhol na definíciu nudy a mne sa zdá, že umieram. Ako sa cíti prázdne miesto? Nula pri jednotke binárneho kódu. Ako sa cíti smrť prechádzajúca davom, ktorej všetci bočia z cesty. Klopia oči. Ktorá za chrbtom počuje šepot. Entít, ktorých sa netýka.
Som upír a smrť je až príliš osobná, keď schránka plná emócií leží spolu so srdcom zakopaná niekde na ostrove plnom raja ako v jednom z tých sladkých klenotov Walta Disneyho. Som mím v neviditeľnej klietke a všetko sa deje tam von, mimo mňa. Mimo nej. Len hlúpo pozerám. A hlúpo vyzerám.
A noc si hovie a blbo sa smeje, keď si od nej pýtam cigu, aby som si k nej vzápätí sadol a zdiaľky pozoroval, ako duch bigotnej katolíčky prosí: „Poď a vezmi si ma. Nechcem byť taká.... ako ty.“ A zvyšok si domyslím. Taká chladná. Dravá. Drsná? Hoc o málo viac, než len maska zahalená temnotou. Nechce byť paňou ľadu ani pannou. Chce byť horúca a vášnivá a vlhká a žiadúca, ako to obočie. Chce rozkvitnúť. Letmými dotykmi a plachými úsmevmi. Do riti, dievča má 28. A jediné, čo robí, je čaká. Na princa, ktorý nepríde. Mysliac si, že si vystačí aj so mnou. Život sťa história omylov. Čaká, až sa raz prebudí. Tik, tak.
Úsmev. Úsmevy sú dobré. Potláčajú dávivý reflex, čo je samo osve prínosom. Chorály umĺkli a katolíčka zmizla na obed. Tie vzácne chvíle samoty. Ako sa hovorí. Ďalšia lož z milosti. Človek je vždy sám. So sebou. Vždy. Mali by vravieť o tichu. Keď ti robia spoločnosť aspoň myšlienky. Nerušené hlukom atráp okolo.
Keď každá z buniek tela kričí nudím sa a ja nemám do čoho pichnúť, odtrhnutý od reality s výhľadom len na posranú obrazovku a všetko sa mihá okolo a únava ma zráža k zemi. Predstavy priateľov o vyžití sa zužujú do dialógov o pičovinách. Vzruchy vypáchli a zdá sa, že nemám nárok. Ani na život podľa Millera.
Imperatív je neriešiť a dúfať, že sa odrazím od dna, kedy si pripadám ako hranáč len... Začínam sa báť, že to naozaj nemá zmysel. Že tá noc nikdy neodíde.
Asi som nemal loziť do toho bordelu. Narodky, nenarodky. Namiesto sexu za pár tisíc počúvať nárek 19 ročnej kurvy, ktorá mala tak ťažký život. Kopnúť do seba whiskey a v polovici vety bez slova odísť, nechajúc ju v rukách slintajúceho Anglána, ktorý sa zjavne potešil. Ktorý tým sračkám hovno rozumie. A požíva tú príjemnú výhodu, že mu stačí rozmýšľať vtákom. Ktorý vie veľmi presne, čo chce. Ten vták. Nie Anglán. Vlastne aj Anglán.
Prísť na to, že vám to už nestačí.
Stáť pred otázkou „Co dál.“
Prečo málokto chce byť hercom...
Komentáre
svetlá lámp
Zas fajnovy clanok
pojdeme aj s kami a alsterom,
musime sa poinformovat
hahaaa
:)
kami, kami
:)