Všetky tie malé rybičky mi z duše ukrajujú maličké kúsky slobody a mňa a ja sa popri neurotickom potení celé dni dusím v honosnom open space, kde mi zakazujú otvárať okno a jediným únikom sa stáva malá smrť zakusujúca sa mi do pľúc vo vyhnanstve skvostu skla a ocele. Ach tie podobenstvá, alebo ako otvoriť cestu k totálnej závislosti. Nakoniec, aj tak raz musím zomrieť a rakovina pľúc je aspoň viac fér, než keby ma v plnom zdraví napadol a zožral besný hroch.
Problém je, že tie stratené kúsky začínajú niekde chýbať. Snáď starnem, no denný boj s prúdom je náročnejší. Alebo len silnejší, lebo čím viac zarábam, tým viac ľudí by rado vydalo to čo ja. Samozrejme na páske nie energicky.
Až raz sa ozve jaskyňou zo sadrokartónu: „Nech ide tá kurva do piče.“
A všetko stíchne.
A ja stíchnem.
A uvažujem, aké ovocie prinesie zajtrajšok.
Pri spolupráci s mojou... šéfkou.
Aké to bude až degenerujem viac a dodám: „Čo čumíte sračky, veď si to myslí každý z vás.“
Čas obzrieť sa po nejakom vhodnom hrdinovi, či aspoň... Ách neviem... Maske? Taktu?
Komentáre
ze ferovejsie jak hroch,