rieper

Príjemné je, že na kolenách kľačala ona, podotkol rieper a zapálil si ďalšiu.

Mozgom sa ženú idiotské predstavy o kŕdli blonďavých detí s tvárami plnými darov slnka, maličkom kamennom domčeku na stráni zaliatej hustou zelenou trávou a mužnej postave hľadiacej kamsi do západu slnka, ku ktorej sa pridá tá druhá. Nižšia a s posledným darčekom zabaleným v perinke. Aktéri sa k sebe pritúlia a v elegantej zatmievačke film skončí. Krása.

Rieper sa vracia do reality cigaretového dymu na parkovisku pred domom, kde sa mu tá druhá snaží vysvetliť dôvody, prečo môže byť len kamarát. Kamarát, s ktorým sa dá príjemne pokecať, dobre vypiť a skvele zašukať, ale ... prosto to nie je Ono. A že je to veľké O počuť až príliš zreteľne.

Usmievam sa.

"To je super, že to berieš takto, vieš ja by som... ja by som bola strašne nerada aby sme sa rozišli v zlom. Si skvelý chalan a určite si nájdeš niekoho lepšieho..."
"Ja nikoho lepšieho nechcem. Chcem niekoho ako ty. Teba."
"Ale veď som ti hovorila... Prosto... Proste už to nie je také, ako predtým..."
"Nič nie je také ako predtým."
"Prečo si taký?"
"Aký?"
"Taký... iný..."
"Stal som sa skutočným človekom."
"To sú kecy."
"Kecy sú tvoje dôvody. Prečo mi nepovieš, že máš niekoho iného?"
"Nemám. A netvár sa tak."
"Ako?"
"Ako, že vieš všetko."
"Viem toho veľa."

Viem, že niekto iný má cez štyridsať, vilu s bazénom a trojo dverí na garáži.

Črty mi stvrdnú a zapálim si piatu. V priebehu dvadsiatich minút, počas snívania medzi dôvodmi, vypočutými už... nevypočutými. Pri konverzácii začínajúcej na "vieš" môj mozog prepína do snívania o realitách iných, než táto. Napríklad takých, kde Bratislava nie je skurvene malé mesto a ja sa po večeroch neprechádzam sám pod Slavínom.

Usmievam sa. Shit happens.

"Ale sme kamaráti? Nie? Veď o nič nešlo a naozaj si super..."
"Ja nemám kamarátov."





Šiesta...





Cigareta.





O sklamaniach som už stratil prehľad.

Ale... aspoň mám tréning.

Na poker.

Kamenný ksicht už mi fakt ide.

Predsa len, treba udržať status quo.