rieper

Nechcem žiť pre okamih. Nechcem žiť pre nič. Žiť posrané ilúzie, ktoré mi do hlavy vtlačili americký a.c.e. producenti. Ak má byť holý úd továreň na sny tak to asi budú nočné mory. Ak mám žiť pre jediný okamih, nech na mňa radšej padne meteorit. Ja chcem žiť ako kráľ. Ako človek. Každý okamih nech je tým najlepším skurveným okamihom pre ktorý sa oplatí žiť. Nielen nejaké posrané chvíle umelého šťastia ak náhodou pretiahnem nejakú dorastovú šlapku, alebo sa  niekde ožeriem, sfetujem, prípadne trieskam 240tkou niekde v protismere. A to je to umelé šťasie ešte celkom slušná nadsázka, lebo sa každú chvíľu hnusím sám sebe. Navyše ma dorastové kurvičky, ktoré sa dajú stretnúť na diskotékach nelákajú.

 

Zisťujem, že ma lákajú diskotéky ako také. Je to ako divadlo. Masívna kopulačná predohra. Samičky chvíľu vábia samčekov, samčekovia postávajú okolo a hlúpo čumia. Úspešnejší samčekovia si samičky privedú so sebou a lascívnymi pohybmi dávajú najavo tým ostatným, že oni si dnes večer zasunú, zatiaľčo kreténi, čo len vypliešťajú oči a slopú pivo pôjdu domov sami. Ruku v ruke s vlastným vtákom. Potom tu máme teritoriálnych samčekov. Tí zasa robia ramená, ceria zuby a oči. Sedia na stoličkách a iritujú okolie svojou prítomnosťou. Na ich partnerky je radosť pozrieť. Je v tom tá lákavá príchuť rizika. Že vás rádobypartner priateľsky postrčí. Medzi tým sa pohybujú predátori a škodná. Predátori hľadajú obete – osamelé sliepočky vyskytujúce sa v čriedach so škodnou. Slečnami, na ktoré vitamínoví svalovci odmietajú ulpieť svojím zrakom a ktoré po oddelení sliepočiek väčšinou odchádzajú urazené a ohrdnuté na striedačku ku kamarátom, ktorí by dali ruku za to, keby im dali. Nanešťastie chce škodná často tiež nejakého toho vitamínového svalovca, nie preto, že by im imponoval sex s šachovým veľmajstrom, ale z jednoduchého prozaického dôvodu – chcú sami sebe dokázať, že na to majú a že sú vlastne nie škodná ale sliepočky. A aby sme neboli sexisti, platí to aj naopak. No a medzi tým všetkým sa motá ešte pár ľudí, čo sa tam dostali náhodou. A ja. Vdychujem tú atmosféru. Je to koncentrovaná súťaživosť. Domov odchádzam väčšinou vtedy, keď sa uistím, že sa ešte stále spoľahlivo zaradím medzi klan čumilov a začnem si pripadať hlúpo.

 

Napriek tomu sa tam niekam so železnou pravdepodobnosťou ocitám. Je to ako napísal Kulhánek. Človek si časom na bolesť tak zvykne, že bez nej nedokáže žiť. A keď to platí pre bolesť, prečo by nemohlo pre blbosť. Najväčší hlupák ten, ktorý sa odhodlá chyby opakovať zas a znova. Hoc sa z tých predchádzajúcich už poučil. To je to férové prekliatie, ktoré sa spája s ničím. Skoro tak dobré ako byť odkázaný na opakovanie tých istých dialógov.

 

Kurva, zasa to zapácha sebaľútosťou. Neviem. Je to ako ten slobodomurársky had, ktorému chutí vlastný chvost. Čím sa dostávame k masturbácii. Úžasný symbolizmus. Faktom ostáva, že napriek tomu, koľko báb dostanem a koľko krát, vždy sa jedného rána zobudím sám a ostáva mi len tá poctivá samoobsluha. Ako Trainspotting. Férový návyk na herák. Bez ohľadu na to, koľko máš nadšukané, vždy sa raz zobudíš sám, s chladnúcim miestom tam, kde ešte pred chvíľou ležala tá ďalšia pravá.

 

Asi robím chybu, že vnímam vzťahy cez sex. Ale nepomôžem si. Som už raz taký primitív. Alebo chcem alebo nie. Chcem stále, takže chcem ju alebo nechcem. Chce ma ona tak je fajn. Chce ešte niekoho iného, tak to fajn nie je. Som taká staromódna bukvica na výlete. Postupne však zisťujem, že tá pravá sa asi nenachádza na miestach, kde sa vyskytujem. Ale to to príroda vymyslela fakt zle. Ja sa na nich vyskytujem rád, takže by sa na nich mala vyskytovať aj ona. Alebo on. Posledné ženy boli slušné kurvy. Na chlapov mám šťastie. Mal som. Asi preto, že s nimi kecám a nespávam. Možno by sa po poriadnom anále ukázali rovnako.

 

Vraj žiť pre okamih. Live for the moment. Som väzňom okamihu. Každý krát zasa a znova. Letím tak rýchlo. Dookola. Až si vidím vlastný chvost. Obohratá platňa môjho života robí „blibli, škŕŕŕ, blibli“ A to má byť vraj dobré. Tak na to nasrať. A pekne z vysoka. Keď zas poletím okolo.