rieper

Obrazovka žiari zatemnenou izbou a ja pozerám na najmocnejšieho muža sveta. Alebo súc verný odkazu pána Adamsa, mužovi, ktorý má predstierať, že je najmocnejší. V zásade je to len málo relevantné vzhľadom na fakt, že sa pravdepodobne k menám skutočných bábkohercov aj tak nikdy nedopracujem, čo mi umožňuje za kráľa kráľov akceptovať túto lacnú imitáciu bábky.   

Volume up.

Počúvam zmetený koktajúci preklad našej najznámejšej (a jedinej) spravodajskej televízie, ktorý sa dá nazvať simultánnym len so značnou dávkou pokrytectva. Prejav získava úsmevný podtón. Na druhej strane, vo všetkých motivačných poučkách nájdete pasáž o tom, že počúvať treba aktívne. Nielen čo hovorí. Ako hovorí. Prepínam na CNN. A zamyslím sa, prečo nechajú tak zaujímavé informácie naším ľudkom sprostredkúvať osobe, ktorá by si podľa mňa nedokázala kúpiť čerstvé rožky. Paródia.

Najmocnejší človek reční o mojej najdrahšej. Slobode. Sprofanovanej takzvanou demokraciou západného typu tak veľmi, že nie je ničím viac než prázdnym slovom. S hodnotou nízkou ako cena, ktorú za ňu platíme. Veď sa stačí dobre narodiť. Úsmev.

Nuž hádam by som mal byť vďačný tomuto pánovi, ktorý sa neváha postaviť na tú jedinú správnu stranu pri obrane mojej slobody pred zlým ujom s bradou, bombami a raketami a snedou pokožkou. Ktorý vyznáva iné hodnoty a verí v iného boha. Vraj si hovorí terorista.

A ktorý bez váhania ukradne všetko, čo mi je drahé. Tak ostáva len jedno prečo.

Prečo pri rečnení o slobode musia hermeticky uzavrieť mesto. Poslať ťažkoodencov rozohnať ľudí, čo majú iný názor. Mať policajtov na každom rohu. Žiť v strachu. A udierať prvý.

Vraj je to cena, ktorú za ňu musíme zaplatiť. Za slobodu. Tá, že ju stratíme.

Oxymoron.