Na to, že nie je na čo myslieť. Na čo spomínať. Že každý večer je ako ten druhý a na ničom nezáleží. A dvíhajúc sa z mláky pred nejakým podnikom kam ťa vyhodili ruky tak smelých biletárov myslíš na to, že haploidný kokot, ktorý nemá pár gulí na to, aby si vyriešil svoje zasrané komplexy po svojom sa nechá zastávať nejakou blonďavou štetkou, ktorá mu niekde v tmavom kúte vyfajčí, pokiaľ ty kráčaš smutným vlhkým mestom sám domov. Mysliac na to, že ľudia sú len balíky plné sračiek.
Plné komplexov menejcennosti, ktoré sa snažia. Vyrovnať s osudom, ktorý nie je, len preto aby o si o pár rokov popíjajúc nejaký patok so slzou v očiach zaspomínali na chvíle, ktoré retušoval čas.
Existujúc.
Chvíle takmer jesenných impresií hýčkaných depresiou.
Vzťahy písané kriedou na chodníku, ktoré milosrdný dážď zmýva do kanálov, plné prekliateho uvedomenia.
Otváram bibliu noci, ktorá stená. Hovorí ku mne hlasom plným ničoty šepkajúc, že som Adam bez Evy. Odsúdený nenájsť naplnenie.
Keď najväčším hriechom je, že viem.
Že poznám liek na každé trápenie.
A źe mi nestojí za to.
Komentáre
sak ono
ci pána.štrnásta
Veľmi pekný text...
:)
ja len