rieper

Asi starnem. Teda starnem celkom isto, lebo začínam rekapitulovať, napríklad pár udalostí posledných pár týždňov.

Prestal som fajčiť.

Začal som fajčiť.

Veľmi smutná bilancia.

Pokúšam sa neodpovedať na diletantské otázky typu: „Kto ťa tak vycvičil?“ ležiac v posteli na krásavici, po ktorej som túžil tak dlho, len aby som zistil, že nevie ani poriadne vyhoniť vtáka.

Aké smutné, no snáď sa to doučí.

Pozorujúc tak jej ladné belostné telo rozložené vo vankúšoch plných túžby mi uniká jemný vzdych, ktorý spoľahlivo zamaskujem za kašel.

„Ách...“

Asi som takmer šťastný a... vyhoniť si ho môžem vždy aj sám. Sú totiž otázky, na ktoré sa nedá odpovedať správne a ja môžem ďakovať snáď len bohu všetkých tragikomických hrdinov, že mi ponúkol dosť skúseností, dosť času a dosť tých, čo ma vraj tak dobre vycvičili a možno snáď až príliš dobre na to, než, aby, som - hoci s mysľou poškvrnenou alkoholom, zahlásil nejaké to číslo.

Veď mohlo by byť príliš dlhé.

Príliš krátke.

Príliš veľké.

Príliš malé.

Príliš málo a príliš veľa na lásku.

Je nespokojná a cíti sa zraniteľná.

Neodpisuje na trápne smsky, ktoré jej túžim písať a píšem vždy, keď je túžba po jej tele silnejšia než potupné pocity zo skutočnosti, že skonformnievam. Po tele. Po duši. A po srdci.

Modlím sa.

Nech ma neopustí. Nech sme spolu aj cez to zlé, až začnem znova chľastať utápajúc sa v depresiách, ktoré by mohli byť mojím najväčším požehnaním, v domnelej (a márnivej) domnienke, že jedného dňa v ďalekom preďaleku niekto nájde pár mojich slov lietajúcich éterom, len aby zo mňa posmrtne urobil hviezdu, lebo umelec má žiť v chudobe, aby nespyšnel a netvoril konzumný brak.

A umrel mladý.

Vraj. Aktívna fáza starej dobrej mánie.

Chcel by som viac uvažovať. Viac dýchať. Viac si kurviť život aby bolo o čom písať. A začať. Možno a asi a určite to budú byť opäť celkom slušné sračky.

Snáď odpustí?

Za pár slov, do éteru.

Na pamiatku starých dobrých časov prítomnosti tejto skurvenej doby, ktorej imperatívom sa stala banda začmudených sráčov mliaskajúcich hlúpym prízvukom ekvivalenty fráz „Everything is all right“ len aby v tvárach na okolí čítali nič menej, než: „Neni!“

A tak ešte chvíľu buď.

So mnou.

Prosím.

Tak veľmi, až preveľmi nemo.