Dokonalý robot.
V záujme prežitia sa zbavil všetkých pocitov. Pomaly rozobral osobnosť a uskladnil ju v temných zákutiach registrov mozgu. Je systematický. Pocity vytiahne len občas. Nech sa mu nezašpinia. Sú pridrahé. Bahnom tvárí a činov, do ktorého sa denne ponára.
Takto musia žiť chameleóny. Stratené vo svete farieb a vôní, snažiac sa byť všetkým. Zdanlivo. Urvať si z kaleidoskopu svoju malú trošku. Ohrať svet o pár chutí.
Vkĺzne do role a nevníma to tiché búšenie meduly oblongaty, ktoré šepká „takto by to byť nemalo.“ Takto to je. Keď sa nepáči, tam sú dvere. Too easy.
A deň kráča dňom, jedna rola míňa druhú a on sa snaží prísť na to, čo z ľudí robí obrazy toľkých tvárí. Toľkých maliarov. Autoportréty. Príliš mnoho hercov. Primálo javísk. A nad tým všetkým tróni jasné slnko, ktoré má byť synonymom svetla.
Vidí len tiene a tmu, ktorú rodí.
A noc? Tá je drahá. Len – trocha chladná a štipku smutná. Osamelá. Ale – jeho. Čas, kedy sa dá byť sám sebou. Občas. Než ranné lúče opäť prebudia tiene.
Dokonalý robot poháňaný nocou.
Pohľad na hodinky...
Komentáre
.