rieper

Objala ma.

Priznám sa, že som na tú chvíľu čakal... Povedzme, že schúlený a spotený trasúc sa celé dni a dlhé noci bez snov, či horečnatých vidín tiel, tam kde ležalo len jedno dlhé týždne. Týždeň. Mesiac. Whatever.

Ten skurvysyn Kupido občas strieľa až príliš presne. Občas zas minie. Ako raz povedal priateľ Les, hovno sa stáva.

A teraz, teraz sa chúli v mojom náručí, horúca a smutná, malý ranený diablik, ktorý vzorcom známym všetkým mláďatám hľadá ochranu u prvých bytostí, ktorým snáď verí. Ktoré sú po ruke. Ktorý je po ruke.

Po jazyku sa rozlieva trpká príchuť.

„Umiera“

Ách, dráma.

„Rieperko, on naozaj umiera“

A pomaly sa zváža vzlykajúc k mojim kolenám.

„To je ale smutné.“ Cynický úškľabok. Predstavujem si, ako jej ruka kĺže po mojom stehne až k opasku. Ako mi ho vyberá a berie do úst. Ako sa spravím. Raz, dvakrát.

Stuhne.

„Ako môžeš byť tak...“

„Bezcitný?“

„Krutý.“

Mám chuť byť melodramatický.

„Nečakaj rozhrešenie. Každý musí umrieť, každý mačička. Ale predtým sa žije. Ty musíš žiť.“

Vzlyk. A ruka kĺžuca k môjmu opasku.

„Rieperko, ja nechcem byť sama, nie teraz. Nedokážem to.“

Do mojej.

Niektoré príbehy končia tam, kde iné začínajú. Niektoré zas začínajú tam, kde iné končia. Zavri oči svet sa točí, milý Rieper. Stačí žmurknúť a on sa zmení. Občas.

Za viečkami sa mihnú predstavy štetky, ktorú si zaplatím. A kilometer, ktorý zabehnem. Pohár whiskey a jedného férového Johna, ktorý mi leží vedľa ruky práve teraz. Čaká.

Na štetku nevydalo a kilometre boli dva. Telo si pýta svoje.

Odstrčím ju.

„Sú veci, ktoré si musíš vyriešiť sama.“

Niektoré príbehy končia.

Niektoré bude musieť rozprávať niekto iný.