rieper

Padajú a nepýtajú sa. Zrnká hoc tak dôležité, prec stále nemé a ... neosobné. Deliac to čo bolo tým, čo bude. Čo je potom to, čo je? Chyba v prenose? Vraj aj tak žijeme v minulosti. Dojemné, neurónové spojenia nie sú s to preniesť informácie tak rýchlo, aby sme zachytili prítomnosť.

A tak padáme. Padajú. Celý život sa naháňať niečím čo bolo za niečím, čo bude. Hovoria, že treba žiť pre dnešok. Carpe diem a podobné sladké sračky.

Občas ich chápem. Nakoniec... Pár viac, či menej pravdivých lží je stále lepšie, než nepríjemný kopanec do gúľ od života. Bez dôvodu. Len tak, lebo môže. Musí.

Chcel som niečo povedať. Niečo napísať. Napísať o tom, ako sa dajú prežiť dva dni úplne zbytočne. Zahodiť ich. Recyklovať. Občas si prajem byť nesmrteľným. Aby som ten skurvený čas mohol zabíjať navždy.

Ale takto? Niečo cenné. Najcennejšie. Čo sa stále míňa. Potupne zahodiť za hlavu. Hlavná myšlienka SAW. Na čo je čas ľuďom, čo si ho nevážia? Na čo je tým, čo nevedia čo s ním? Na čo je... mne?

Neurobiť. Nezabezpečiť. Vykašľať sa na. Pobudnúť v príjemnom nebytí. A potom. Si uvedomiť. Čo by dali iní. Za sekundu. Minútu. Hodinu. Ďeň. Mesiac. Rok. Storočie. Milénium.

Byť tak na chvíľu bohom a počuť hlasy prosiace o jedinú pikosekundu.

Oni chcú viac, a ja im ho nedám.

A mysľou stále blúdi ten výraz. Muž, ktorý nebol. A nebude.

Vraj je dobré byť na dne. Vraj sa je potom od čoho odraziť. Vraj. Tak veľa dobrých rád. Príjemných ľudí, ktorí si to vedia zariadiť. Mohlo, malo by to byť fajn.

Keď sa nejde odraziť, treba kúpiť aspoň pekný nábytok.

Nech je to aspoň... Príjemné?

Vždy som chcel byť optimistom.

Teraz... by mi stačila ľahkovážnosť.