Korporácia je natoľko priateľská, že hradí aj večierok, na ktorom sa môžeš zajebávať (a prípadne aj zjebať) do nemoty. S výhradou, že sa na druhý deň budeš musieť dojebať do práce. Smutné. Každopádne, čas ukáže.
Toľko k používaniu mostíka jebať v bežnej konverzácii. Povedzme, že drobný úvod. Mostík k rodiacej sa frustrácii. A možnému pochopeniu. Množnému? Ľudí, ktorí si v posledných dňoch zvolili možnosť letieť. Bez krídel. Jeden by si pomyslel: Sráči. A myslí si. Pravdou však je, že problémy bývajú často zdanlivo tak veľmi málo riešiteľné. Vytvárajú zdanie deliteľnosti nulou. Keď božský Excel napíše tú svoju hlášku #DIV/0! a život stratí zmysel. Podobne ako výrok, ktorý sa snažíme deliť tak hlúpo. Nulou... Zaujímavé. Kvôli piesku a nádeji.
Vráťme sa ale k príbehu. Priebehu.
Skutočnosť posledných týždňov bola cestou sebapoznávania. Faktom bolo, že sa mi podarilo konečne sa zaľúbiť. Smutnou skutočnosťou – že mi to vydržalo dva dni. Nuž a dva dni, hoc sa romantickí rádobyspisovatelia a scenáristi snažia nahovoriť, trvajú celý život, sú v tejto jednej skutočnosti skurvene málo. Hlavne pre tak príjemný počin, akým sa môže javiť láska.
Situácia: Stojím nahý na balkóne a fajčím. Opäť. Exhibicionizmus pre chudobných. Vo chvíľach, akou bola aj tá minulá som rád, že je zasklený. Uzatvorený. Posledné okno do sveta bolo z môjho života bez rozpakov odstránené a ostala tak bezpečná ulita pre raka pustovníka.
Predstavujem si, ako v tej tme z môjho spoteného tela stúpa para a miesi sa s dymom v ľahko exotickom tanci vlastnom drobným čiastočkám uchvátených chaosom planéty, na ktorej sa zrodili. Uchváteným. Uchvátenými. Tak príjemná paralela. Vlastne, človek nájde obraz obrazu obrazu vo všetkom, na čo sa pozrie. Svet je tak plný symbolov a podobenstiev. Na každom z nemnohých prsto vsvojich končatín ich spočíta... Veľa. Viac než dosť. V prípade, že sú tiež len ilúziou ich je až nebezpečne veľa. Otvorená už ostáva len otázka, či ich je dosť na nejakú solídnu duševnú poruchu. Myslím, že by sa mi páčila schizofrénia.
Pozorujem mesiac, ktorý je len čierny a biely a myslím na ňu. Z číreho masochizmu. Nakoniec, práve pre ženy ako je ona som stával nahý v zime už chvíle pred touto, chvíle, keď som ešte nebol v pustovníckej ulite tak celkom. Nebol som v nich neviditeľný. Cítil som. Chvíle, keď práve tá domnelá schíza vlastná každému živému organizmu plnila svoj účel a zaodievala rozum do milostivého oparu klamlivých zdaní a chybných impulzov, umožňujúcich jedincom žijúcim v stádach prežitie. Prežitie druhu.
A potom som precitol a chvíle, kedy som tuhol pri púhej predstave jej spoteného tela, ktoré môžem prestúpiť nahradili chvíle nahých postojov na balkóne. Kedy už netuhnem a jedinou časťou, ktorá je k môjmu telu kolmá je práve tá cigareta. Posledná. Kompromis potencie.
Je smutné, zabudnúť prepadať mocnému lákadlu sebaklamu. Vyčleniť sa zo stáda vlastnou hlúposťou maskovanou dokonalou sebadisciplínou. Alebo... Pseudodokonalou. Stať sa – vyvrheľom, ktorý sa žiaľ – „žiaľ“, zrejme už nikdy nerozmnoží.
Vyvrheľom zo stáda bytostí, ktorými pohŕda. Ku ktorým kedysi chcel patriť. Bezpohlavným. DeadeyeDicklike.
Komentáre
...
...