rieper

Sedel som a oddychoval. Po klikoch. Dal som dvesto a s poľutovaním konštatoval, že to môjmu zjavu aj tak nepomáha. Skurvená genetika predurčujúca ma na ovísajúce brucho a atrofované mäkké tukové tkanivo tam, kde bývajú svaly. Obyčajne. Predstavujúc si sublimujúci pot stúpajúci zo spotených svalov ála Barbar Conan. Pozerám na mesiac a hviezdy. Noc sťa príjemný priestor pre pocity. Kedy som sám. A môžem meniť svoj život. Zdanlivo. Heslom „od zajtra.“

 

Musím konštatovať, že svet okolo starne. Ľudia, ktorí ho tvoria. Preč sú tie pitky a ponocovania a divoké večierky. Ostali len zadaní. Divná kasta nudných páprdov, ktorí myslia na materstvo a veci s ním súvisiace. Asi trocha úbohé. Slová zatrpknutého starého mládenca? Well, možné, nemožné, whatever. Len... Potom prídu obdobia divokých depresií a červených áut. Žijúc nežili. Zostarnúť s jednou, vychovať nevďačné kreatúry vydávajúce sa za zmysel života a potom si kúpiť červené a silné auto aby pripomínalo, že mi ešte stojí.

 

Hmm, možno to vidím čierno. Možno len tých páprdov poznám príliš veľa. Možno svet starne v zlej spoločnosti. Príliš pragmatickej, kedy za náterom dokonalých rodín bujnie hrdza lží a nevery. Ako v nebezpečných známostiach. Verejné tajomstvo. Všetci to vedia a nik o tom nehovorí. Ľudia zmierení s pretvárkou. Nechcem byť romantik. Cynický. Nechcem...

 

Dal som pár klikov a predstavoval si lepší svet. Podľa mojich predstáv. Kde ľudia povedia, čo si myslia a nemusím sa brodiť bludiskom pretvárky. Hľadať náznaky a využívať slabosti. A že som v tom dobrý, áchich ouvej. A že mi to vadí? Svedomie? Sa nenosí. A tak len prázdne moralizujem a túžim a závidím. Že neviem byť taký. Nepoučiteľný.

 

Nalejem si dvojitého panáka vodky a vyvalím sa na balkón. Zapálim si slimku a nechávam čas plynúť. Okolo mňa. Že potrebujem. Keď je chlast mužská záležitosť.

 

Lebo s vyloženými nohami sa dá mať parádne v piči. A pohárom vodky a slimkou v ruke. Sa svet dá zdať taký, aký ho chcem mať.

 

Kde nemusím počúvať sračky typu aký som skvelý. A rozmýšľať, prečo trávia noci s iným. A dni. A keď sa niečo poserie s plačom pribehnú. Lebo som skvelý. Som skvelý. Ale sám. Byť skvelý pre seba.

 

Nechcem byť kamarát. Sračiek si dokážem vymyslieť oceány. Chodiť po svatbách, či pohreboch a pracovných obedoch a stretnutiach a kávach v Auparku a nič necítiť. Radosť či smútok, len prázdne mravenčenie z toho, že sa svet mení. Že sa strácam sám v sebe, keď opúšťam ľudí, čo ma prestali baviť. A nenachádzam iných. Že sa mení a ja sa nemením s ním. Lebo ma necháva za sebou a ja ostávam v ulite vlastných predstáv. So slimkou a fľašou vodky. Posledný vzťah, čo mi ostal.

 

Z každého zo stretnutí odchádzam s pocitom, že som zo seba spravil idiota. Ostáva len veriť, že je to púhá fixná idea. Asi nie je. Len si to moc beriem. Neberiem. Nevidím. A telefón mám len na okrasu.

 

Úsmev. Nad tým, čo je osamelosť. Podľa iných. Bez partnera? Na smiech. Som sám v celom vesmíre nespočítateľných sĺnc a myriád planét, len posrané zrnko prachu vrhnuté na oltár večnosti, plnej ostatných zrniek, ktoré si myslia, že nemať obežnicu je tou najväčšou tragédiou.

 

Zapálim si ďalšiu. Povzdych. Zajtra zas práca. Žiť len 4 hodiny denne. Sa dnes nosí. A možno sú aj tie 4 veľa. Dnes som mal len pol.

 

Včera.