rieper

Ležérnym pohybom do seba kopnem prvé deci a pohár hodím na zem. Vraj to tak robila ruská šľachta, keď zapíjala žiaľ. Netuším. Tuším, že mamenka bude po ránu pičovať a ja si možno dorežem päty ale... čo tam po pätách, tie sa zahoja. Nakoniec... asi ako všetko. Potrebujem snáď len na chvíľu zložiť masku v bizardnej honbe za pochopením. Hrať sa na nihilizmus je drsne ťažké. Najviac bolia tváre, ktorým ubližujem, ale... klamať sa nemá. Nerád robím napoly. Ako ten kôň, teda... Dostihy a sázky a tajomstvá, jedno horšie ako druhé. Zdanlivo. Hrám takú hru, že na tom nezáleží a potom sa do bytu vkradne noc a temnota a vtrhnú do môjho vnútra, ktoré je zrazu tak prázdne. Počujem ozvenu vlastného hlasu uprostred mojej hlavy. Srdca, pľúc, žalúdka, obličiek, varlát a všetkých tých ostatných sračiek, ktorých som plný a ktoré ma môžu každú chvíľu zabiť. Chúlim sa v prenatálnej polohe. Nepomáha. Nepomáha ani druhé deci.

Ani tretie.

Ani štvrté.

V poslednej dobe počítam až príliš často. Bilancujem. Asi profesionálna deformácia. V konečnom dôsledku je to k hovnu a ja chcem tak strašne utiecť.

Lenže... Sám pred sebou asi ťažko.

Chcem stretnúť niekoho skutočného. Kto mi povie "bude to dobré..."

Tak aby som tomu uveril.