Život je hrou sám o sebe a moja neosobná vedma tvrdí, že je zároveň aj školou pre dušu. Lebo sa chudinka, musí učiť aby postúpila vyššie. Moja bude zrejme ekvivalentom tamojšieho retardovaného idiota. Vedma vraví, že je stará. Tá duša. Vedma je stará tiež, ale vraj sa na to necíti.
Asi by som mal závidieť ľuďom, ktorí to zvládli a zvládnu rýchlejšie. Závidieť ich dušiam. Závidieť veľkosť, silu, múdrosť. Závidieť všetky tie ostatné vlastnosti popri materiálnych. Závisť na druhú.
Závisť. Vraj závidím. Lebo sa nedokážem tešiť pre druhých. Hmm, najprv by som sa mal tešiť sám. Asi som absolútny egoista, ale po všetkých tých sračkách mi ostatní začali byť úplne ukradnutí. Tak veľmi, že sa nezmôžem ani odpísať na smsku. Smola. Večná samota? Rozdelený vesmír.
A príbehy. Konverzáciu typu laissez faire. Kedy sa načína príbeh a odohráva podľa dogiem rozprávača. Kedy v živote a pri ňom, či nej sedím ako nemý poslucháč a partner tvorí. Ďalší príbeh a ďalší život. Keď sa nezadarí, má na koho hodiť vinu.
Tak som dnes opäť vinníkom. Závisti. Lebo som si ju nevšímal. V ďalšom príbehu žena, keď sa jej muž páči vztýči vlajku. Aby nevyčítala, že je s niekým len preto, že nie je so mnou.
Lebo pravda je poriadne krutá kurva. Prenasleduje ako ohrdnutá psychopatka. Nič nedaruje. Naopak. Berie si. Späť. A vezme úplne všetko.
Čas na nový príbeh.
Komentáre
Tak
dobre ako obvykle