Pozorujúc páriky mojkajúce sa na uliciach pod stĺpmi verejných osvetleni a zastávkach MHD zisťujem, že mi niečo nedefinované chýba. Vraví sa tomu vzťah. Dôvera. Láska? Hm, možno to bude láska. Rozmýšľam, koľko ráz to musím napísať a píšem. Láska, láska, láska. Nie telesná, taká tá keď stratím hlavu a svet sa rozmaže za profilom milovanej (milovaného?).
A tak sa výklad začína jemne dotýkať problému s ktorým sa tento jeden potýka. Výdrž.
Sediac na bare počúvam tliachy jednej a rozmýšľam, prečo potrebuje vykonať toľko sekundárnych úkonov pre ten primárny – roztiahnuť nohy u mňa v izbe s veľkým zrkadlom.
Sediac pri stole počúvam tliachy druhej, ktorá ma hladí po ruke rozprávajúc ako miluje svojho stávajúceho.
Ležiac pri ďalšej na deke rozmýšľajúc, či tá škvrna na bikinách skrývajúca jej teplo mohla ostať od sprchovania, alebo som jej ten chrbát natrel fakt kvalitne.
Pričom sa vo všetkých prípadoch zdvihnem od nudných sto ráz počutých sračiek a viet, ktoré viem doplniť bez toho, aby som ich musel počúvať a zapadnem niekam do baru, domov, či inej riti a uvažujúc nad tým, prečo som sa zasa nedokázal povzniesť.
Byť obyčajný čurák, ktorému niekto či niečo stojí za to trochu sa premôcť. Ktorému niekto, alebo niečo za to stojí.
Ktorý pocity neprežíva len v snoch.
Chce to skrátka výdrž. Byť človekom. Nebyť indivíduom.
Komentáre
uvidis
mmmmm
a potom, ak hľadáš niečo iné, tak by si mal mať inú výdrž...takú, ktorá sa týka toho primárneho úkonu ;)
cize ty v podstate tvrdis
:D a čo ti mám na to povedať
ved ja nehovorim ze nemas pravdu
tak si to dostal rieper...