Zazvonil telefón:
„Ahoj, nechceš po práci niekam vybehnúť?“
„Ani nie, som unavený, prečo?“
„Nechce sa mi ísť večer domov“
Nechce sa mi ísť domov. Aké sladké. Domov, či miesto, kde prebýva srdce. Osamelé. Asi ako mladý muž, ktorý sa nechce vrátiť.
Prízračná entita naviazaná na schránku obývanú kedysi, do ktorej sa už nedá, však cesta vpred je stále zatvorená. Dávať dvanástky a ničiť si telo vo fitnesoch a na fitneskách za účelom otupenia sa do štádia, kedy stačí padnúť na posteľ a nevnímať. Ľudí kedysi tak drahých a teraz cudzincov, ktorí lezú na nervy plní nepotrebných rád do života, ktorý si skurvili sami. Ochrana, ktorú nechce. Nepotrebuje. Ktorá sa mu bridí a ktorá ho ničí.
„Nechce sa mi ísť domov,“ vraví duch. Mladý muž, ktorý nenecháva stopy a stráca svoju skutočnosť. Postava open space. Fenomén, či všedný prípad?
Orálny styk s cigaretou ustal a ja sa vraciam do šedej schránky. Mysliac na duchov. Mojich a živých. Chcelo by to dúhu.
Komentáre
preco si
gustiozne