Čo by bolo keby bol väčší. Lepší. Silnejší. Spravodlivejší. Pozerám do tváre démona s ovisnutými viečkami a vačkami pod očami, odulými perami a tlstými lícami, do tváre vypaseného prasaťa plného sračiek a natrávených zvyškov spomienok na život, ktorý bol kedysi dávno.
A musím povedať, že mi to opäť raz pristane.
Úsmev.
Nespal som už... koľko? Deň, týždeň, či mesiac, buď ako buď, spomienky na ľudí pomaly blednú a ostávajú len obrazy z dôb, kedy som z času na čas začul zvonivý smiech, ktorý pomaly uvoľnil miesto chorej nenávisti k všetkému, čo nosí punc človek.
Smiech nahradil cynický rehot, za ktorý sa čím ďalej tým viac hanbím a ozajstnú srdečnosť tá domnelá domnelých ľudí, ktorí niečo potrebujú.
Aj ja niečo potrebujem.
Necítiť sa chvíľu ako láska medzi listami šmirgľového papiera, žaluď v piesku, či hebučká blizna v lúhu sodnom.
Zvonivý smiech.
A diskont.
Komentáre
:-(
myslela som,
na slnko by som
ma to punc ..
hm.