rieper

Otázky jedna ako druhá ničia moju myseľ, keď by chcela spať. Spať. Spať. Spánok sa stáva synonymom blaženosti. Nespal som už... Roky? Červené a suché oči krivia môj pohľad na svet. Nenávidím ich a túžim po tom, aby som ich mohol vytrhnúť a nasadiť nejaké iné. Lepšie. Meniť oči ako okuliare. Meniť pohľad. Na svet. Žúžo.

Otázok je tak veľa. Ironické, cynické, podrývačné, vyzývavé... Sú ako ženy. A tak to s nimi neviem. A zle to znášam.

Vezmime si také „Chýbala som ti?“

„Strašne“

„To určite.“

A rieper je opäť bez kundy a okrem toho v ohrození vyčítavých pohľadov okolitých. Nechápavo si nasadzuje sluchátka a máva rukou.

Alebo skúsme „Tak aké to bolo?“

„Skvelé.“

„A?“

„A čo?“

„No... ja neviem. Čakala som, že mi k tomu povieš.“

„Stanovisko ti poskytne môj hovorca.“

Navlečiem si sako a odchádzam si zapáliť. Sánka sa mi trasie zodpovedaným a podpazušia sa mi potia. Neuroticky. Chcelo by to trocha whiskey. Trocha tanca, len tak, pre zábavu. Ostatných. Triezvy zo seba nedostanem ani pol súvislého slova. A ak áno, sú zle pochopené.

„Kúp mi nejaké lieky“

„Zabudla som.“

„A keď sa nervovo zrútim?“

„Dám ti prvú pomoc.“

„Na prvú pomoc ti seriem, potrebujem niečo aby sa mi prestali triasť ruky.“

A usilujem sa nevidieť slzy v očiach. Cudzích.

Vďačnosti sa holt nedočkáš a za slovami často čakajú len výčitky. Zúfalo sa v tom všetkom snažím nájsť nejaký zmysel, ktorý nevidím. Potom sa vraj mám spoľahnúť na to, že niekde a niekedy existuje, či existoval. Odovzdať sa do rúk božích. Kurva.

Snažím sa nájsť zmysel ubližovaní. Je mi z neho zle a predsa to robím. Nevedomo. Mám na to talent. Ale... Chýba tomu šťava. Som násilníkom proti svojej vôli.

Otázka.

Prečo?

Lebo.

Si tým čím chceš.

Odpoveď.

Čo robí tých 90% mozgu, ktoré vraj nevyužívaš?

Kurví ti život.

Sviňa.