Sedím, pozorujem a som smutný. Z protikladov, ktorým ma život sústavne vystavuje. Dobre, povedzme ktorým sa vystavujem sám, život za ktorý sa cítim zodpovedný. Zoberme dobré, pridajme zlé, odoberme trocha konzumu (JjingJang) a dostaneme férového Urobora. Hady ma vždy fascinovali – nakoniec, jedného nosím na prste.
Som smutný a šťastný zároveň. Zvláštna trpkosť nutnosti, ktorá mi berie chuť tešiť sa na ďalší deň. Cena, ktorú musím platiť za každú chvíľu krásy.
Pozorujúc šedé tváre upreté do obrazoviek sledujem ten kúsok neba, na ktoré mám výhľad. Cena. Nádherná, nádherná modrosť, ktorú vidím z hladomorne plnej tmy a smútku. Oči ľudí, ktorí mi túto chvíľu platia svojím časom. Mi vháňajú slzy do očí. Zatiaľ odolávam.
„Prečo sa smeješ?“
„Usmieva sa a nič nehovorí.“
Nehovorím, slov je tak dosť. Plynú a plynú z prázdnych úst prázdych kobiek prázdnych hláv. Prázdne slová. Bez významu. Prídu/odídu a nezanechajú žiadnu – stopu. Trápne a zbytočné. A odporné. Okrádajú o chvíle, ktoré niečo znamenajú. Malicherné.
Usmievam sa a predstavujem si, že je jar. Pozerám ponad strechy kamsi vdiaľ a cítim sa tak veľmi plný. Plný života. A smutný za tých, čo sú ho prázdny. Zmierení s osudom v kobke a možno – nie, nie nešťastní, len nie šťastní.
Za chvíle ako sú tieto rád zaplatím hoc aj storočím sračiek, kedy sa budem cítiť na dne tak veľmi, že sa modrá zmení na antracit. Lebo budem cítiť. Každú chvíľu. Nenechám ich len tak plynúť.
Usmievam sa na straku, sediacu na streche oproti. Hrá sa – chvíľu čierna, potom biela. Život niekedy prihrá slušnú metaforu. Keď hrá so mnou.
V kuchynke si spravím mojito a odchádzam. Pohrať sa so strakou. Kým to ešte svieti, nech pracujú tiene. Osôb, ktoré pre straky nemajú pochopenie.
Nenechám to plynúť bezo mňa. Panta rei my ass.
Komentáre
HUMOR__&__D E S I G N
zaujímavý postoj