rieper

Vyznávam totiž názor, že na 90% prác, ktoré je ľudská entita schopná vykonávať bohato postačuje intelekt retardovaného ratlíka, ergo by ich po patričnom zaškolení bola schopná vykonávať kdejaká okoloidúca opica a dokonca by v nich pravdepodobne pociťovala omnoho viac šťastia, než bytosť schopná sebareflexie, medzi ktoré sa sám so značnou dávkou samoľúbosti radím.

A teda je celé to divadlo okolo nového zamestnania len ďalšou z možností, ako môžu jedny ľudské bytosti ostatným dokázať vlastnú dôležitosť.

Neradno však potierať domorodé rituály a tak navlečený do takzvane značkového sačka, ktoré bolo asi 4x drahšie než to druhé, ktoré mi ušil môj šikmooký sused na mieru vrátane látky, z ktorého však kde-tu nevytŕča nitka a všeobecne pôsobí omnoho kvalitnejším dojmom, postávam pred istou firmou a snažím sa absorbovať to jediné, na čo je súce. Schopnosť vyvolať dojem.

Po očku obzerám bandu čurákov zjavne sa trasúcich na tú istú pozíciu. Pozerám si na ruky. Netrasú sa. Výnimočne. Rozmýšľam, koľko z čurákov by bolo ochotných omámiť ma chloroformom a v byte prenajatom na falošné meno nechať vo vani plnej ľadu moju zahnívajúcu mŕtvolu s vyrezanými obličkami. S ľútosťou musím konštatovať, že zrejme väčšina. Čo ma vedie k záveru, že tu asi spokojný nebudem. Čo ma vedie k záveru, že nebude zlý nápad zapadnúť do blízkeho baru a poflirtovať so sympatickou blondýnkou, z ktorej sa vykľula česká čašníčka. Z čoho sa vykľul účet za tri kilá.

Banda čurákov pred barákom zatiaľ značne preriedla a ja dochádzam k záveru, že bude pravý čas vlúdiť sa pred nich s omluvným výrazom typu „Ja idem inam.“ Obehnem nesympatickú asistentku a odpojím mozog. Zapojím fantáziu. Otvorím dvere.

V miestnosti čaká neskutočná kočka. Potenciálna šéfka.

„Dobrý deň.“

„Dobrý.“

Stisk ruky. Mmm, príjemný.

Blablabla a kecy. Som klamár profesionál.

Znavený sa dvíham. „Počkajte ešte feedback.“

„Tak?“

Znavený si sadám.

„Prečo sa mi nepozeráte do očí?“

„Hanbím sa, ste taká krásna.“  

Potenciálna sa červená a ja si hovorím: „Kokot, ak si ty nájdeš prácu…“

Zrazu sa rozvinie debata už vôbec nie profesionálna. A ja odchádzam s číslom napísaným rukou na vizitke rozvedenou dámou s dvoma deťmi.

Omrknem bandu čurákov stále postávajúcich pred barákom. A pomyslím si. Že život je kurva. Ale oplatí sa. Pre chvíle ako je táto. Keď je kurva k niekomu inému.