rieper

Trpím náladou plnou mŕtvych spevákov a pohárov Jacka Danielsa kúpených v obchode prázdnom a plnom obetí moderného životného štýlu, v čase davov osamelých. Single. Oči začervenané uctievaným nenásytného boha plného svetla, ktorý žiada život dvakrát a dáva len odraz obrazu a plagáty. Obetujúc, aby mohli obetovať. Žijúc, aby dali život. Sme. Oči upierajúce sa na dvojicu dočasne slobodných, plné otázok a otáznikov. Symboly neistoty. Vo vzduchu otázka, či to stojí za to. Celá tá hra na nádych, kráčajúc krajinou nulových polí a neznáma. Mŕtvola, sekaná a sentimentalita plná vzdychov blondýny a popolušky. Vybavím si ten pocit, keď ma boli chvíľu plné. Len mňa. Nádych. Ďalší. Kedy som dýchal naposledy? Zdá sa to ako hodina. Prečo si kurva nepamätám každý jeden? Tak veľmi smutné. Každé rozšírenie chrípia by malo bolieť, každý výdych a vzdych bolieť tak ukrutne, aby bolo o čo stáť. Možno by som si ich potom vážil. Ako som si mal vážiť vzdychy sentimentálnych spomienok whiskey a mŕtvol. Hádam by som sa ich potom nevzdal tak ľahko ako dymu, ktorý práve opúšťa pery tak suché. A podobne ako on prídu následky až v krajine potom. Lacná mystika. V bolesti som na svet prišiel a plánujem aj kurva odísť. Ak sa zadarí. Tajomstvo ocele poznám, ostáva len dúfať, že všemocný nebude sráč. To by ma fakt sklamalo. Na náboženstvá lásky a pokoja prdím. Jogurt sa žrať nechystám. Ruky mám príliš ťažké a necítim si brušká prstov. Asi mám oči plné spomienok na soľ a nevidím nimi hviezdy. Chvíľu som videl mesiac. Veľký a žltý. Nádych. Chcem ich vidieť. Posrané mesto plné smogu, ktoré mi berie fantáziu a nádej. Alebo sú to oblaky? Dnes by som ich potreboval. Nožno by som si mohol predstavovať, že na ne niekto hľadí so mnou. Byť tak Peter Pan. Alebo aspoň kapitán Hák. Wendy? Asi som príliš citlivý. Príliš citlivý na dnešok, ktorý je jeden z tých, kedy nám ráčik zvlieka pancier a odhaľuje vnútro mäkké a chutné, najmä keď sa uvarí nejakým skúsenejším kuchárom so srandovnou čapicou v zamúčenej zástere na ohni z nehrdzavejúcej ocele. S trochou citrónu. Asi to bude tým, že som namiesto mlieka kúpil fľašu whiskey a nevidiac hviezdy, pustil si zaprášené CD z police dámy s double D odvedľa. Milá dáma s dobrým vkusom, ktorá sa snaží. Zatiaľ síce len chytiť syfilis, cieľ však má. Napriek hlúpostiam, ktoré sa dajú prečítať v rôznych módnych knižkách je cieľ skurvene dôležitý. Veď čo človeka núti kráčať po ceste? Naučiť sa. Za cenu vlastnej hlúposti. Akí sú ľudia zraniteľní. Aj tí bez tvári. A chvíľu konečne, konečne cítiť ten strach, ktorí sa v každom skrýva. Hlboko. Chránený makeupom a úsmevom, širokou bradou, svalmi, tukom, kosťami a kožou a srdcom tlčúcim len tak - do rytmu. Asi to tak byť nemusí a predsa je. A ako krásne sa dá využiť. A pobaviť sa. A zaplatiť. Smútkom a bolesťou hlavy. Za chvíľu, ktorej nádych si zapamätám.