Dnes večer mám náladu značne pod psa. Opitému a zničenému sa mi práve na záchode podarilo umyť ruky mydielkom z pisoára. Vyfajčil som 40 cigariet a zvyšok mojej spoločnosti sa odobral na druhú stranu vedomia, kedy zvládajú len bľabotať ako nemluvňatá a slintať na mňa.
Alkohol ako prostriedok navrátenia sa k bezstarostnosti mládí. Vždy dobrý dôvod začať bezbreho chlastať. Je to tak atraktívne, niečo ako 17 ročná Uma Thurman ležiaca vlhká a žiadúca voľne pohodená na akomkoľvek mieste na zemeguli. Prosto paráda. Pre ľudí, ktorí to dokážu.
Po ľavici orálne kopulujú nejaké mäsokrky 2x ťažšie než ja.
Na svete neexistuje nič, čo na mňa pôsobí teplejšie než mužské polovojenské združenia, ktorých členovia si porovnávajú veľkosť bicepsov, či takzvaných úspechov a balia ženy v každom z pohľadov... nechutné. Teda, môžeme si klamať o vnútornej kráse, ale neviem si predstaviť žiadnu kategóriu osobnosti vyznačujúcej sa ňou, ktorá by mohla byť ochotná tráviť čas v spoločnosti podobného kokotizmu, akým je chlapík chváliaci sa tým, že niekomu zlomil ruku svojím nosom. Obézna slečna so záľubou v oholených hlavách nakoniec odchádza s kamarátkou. Mäsokrky sa okrem rečí nezmohli na nič. Nu, možno toho predsa len nepopili toľko. Každopádne si ich škrtám, chalani dnes budú maximálne leštiť tága.
Objednávam jeden Martell. V poslednej dobe nie je nič dosť dobré. Pre mňa. Pozorujem blondýnu oproti. Má fenomenálny hlas, tak nechutne škrekotavý, ale krásne nohy a ešte krajšie prsia. Chvíľu sa snažím o nejaký kontakt, ale zahľadela sa do niekoho, kto pôsobí podobne bľabotajúcim dojmom ako moja spoločnosť. Zavesený do nej tento jedinec navrátivší sa do svojej minulosti odchádza – kopulácie pravdepodobne nespôsobilý. Kráska je však zjavne zaľúbená a súdiac podľa červených líčok sa aj dobre prekrvuje. Pripravená na počatie.
Na človeka padá závisť a rozmýšľa, že mať možnosť pobaviť sa s tak nádherným kusom samice homo sapiens sapiens – rozhodne by nepreberal. Čo dokazuje, že ľudia nie sú v stave vážiť si, čo majú.
Osadenstvo sa pomaly vyčerpáva a rozhovory utíchajú. Kaviareň ostáva plná mužov a toto prostredie na mňa pôsobí skľučujúco. Mydielko na pisoára skľučujúcejšie. Som zasa za kokota – neschopného ani zakričať si „tu som“ s ostatnými. Uvažujem, prečo mojím osudom ostáva robiť nesprávne veci v nesprávnom čase na nesprávnych miestach. Ostávať na pol ceste, mimo, za sklom reality úplne inej než v ktorej žijú ostatní. Bývať v akváriu alebo byť divákom? Nu, nakoniec to dopadá rovnako, medzi mnou a osadenstvom ostáva hrubá stena a ja cez ňu nedokážem preniknúť.
Je to ako s ňou. Myslím na ňu keď je ďaleko a keď je blízko, okázalo ju ignorujem. Osadenstvu sa viem priblížiť len tým, že si nevážim čo mám a stále túžim. Po väčšom a menšom. Takže si dnes nezašukám.
Nu, ale s hrdosťou môžem povedať „Žil som“ a vykročiť v ústrety ďalšiemu týždňu. Uvidíme, čo dobré prinesie.
Komentáre
...