Splašené srdce pumpuje do tela adrenalín, ktorý zaplavuje každú bunku mojej bytosti a ja zisťujem, že sa mením. Na besného psa. Splašeného býka. Pozorujem svoje dlane a vidím v nich zárezy po nechtoch. Krvavé stopy posledných dní.
Pozorujem svoje riadky a vravím si, čo robím? Čo napísať? O kom? Povedať. Hovoriť stále len to nesprávne. A robiť to. Že som unavený a nevládzem. Skurvený pár krížikov na pleciach a pripadám si ako starý chlap.
Žijem v posranom svete, kde je tak málo dobrého. Kde žiť znamená takmer umrieť a dobro sa opláca zlom a ignoráciou a každý deň si musím pripadať ako väčší a väčší čurák len z dôvodu, že som sa na to ešte nevysral. Čítajúc všetky tie skurvené filozofie, ktoré sa snažia vysvetliť, prečo je náš svet ten najlepší, aký máme. Ospravedlniť všetky hrôzy, strach a zlo niečím, čo príde.
A stále, stále sa pýtam, pozerajúc na tie nechutné zvieratá, ktoré si hovoria ľudia, že tomu môžu veriť. Že na konci tunela je svetlo a hen za obzorom čaká kráľovstvo nebeské.
Asi je to to jediné, čo im umožňuje prežiť.
Viera.
V zajtrajšok.
Ale... čo dnes?
Snáď len zaťať zuby a pozrieť sa na obzor.
Svitá...
Komentáre
vravi sa
2. ze su dva svetu, prebytku a nedostatku, a je na nas v ktorom sa rozhodneme zit
tie vety su len o tom, ze zivot vnimame tak ako chceme...
aaach kami