rieper

Rozmýšľam ako môže moje priemerne veľké péro rozhádzať celú veľmi nadpriemernú výplatu na chľast a štetky tak dôsledne, že sa už päť rokov nezmôžem na žiadnu poriadnu káru a musím si svoju ctenú riť vyvážať v škodovke. Asi by som s tým niečo mohol urobiť.

Na druhej strane je zadlžovať sa kvôli niečomu, na čo môžem ad á prdieť a čo ad bé len žerie ďalšie prachy na servis, zimné gumy a benzín holý kokotizmus. Čo je jedným z dôvodov, prečo chodí polovica mojich kamošov, ktorým v garážach parkujú nové golfy do práce autobusom. Sú holí kokoti. Možno nahí. Určite nahí, holí znie príliš expresívne.

To však nič nemení na veci, že ja svoju ctenú riť aspoň môžem voziť pekne v teple a neumárať sa pohľadom na smradľavých bezďákov, ktorí zrejme tiež túžia po rozhľade a keďže už nemajú čo stratiť, cestujú radšej zadarmo. Holt, privilegovaní.

Rozmýšľam ako je možné, že toľko tých obdiv, úctu a dôveru vzbudzujúcich starých pánov, ktorých rite sa teraz vozia v autách, čo stoja viac, než som mal možnosť doteraz vidieť (nieto si predstaviť) začínalo svoju veľmi úspešnú kariéru tým, že písali o tom, ako veľmi je tento život skurvený. Tento svet.

Takýto život. Život tak všeobecne. Práve mám možnosť osláviť drobné životné jubileum, kedy som dorazil Obratník raka od Henryho Millera a tým uzavrel prvú päťdesiatku vraj najlepších románov histórie len preto, aby som konštatoval, že 49 z nich je o sexe a tom, aký je život skurvený a jediné, čo mi z toho vychádza je, že tú feldflašku asi otvorím.

Hompáľam nohami, na kolenách notebook, v ruke fajka a pozorujem, ako sa moje priemerne veľké péro scvrkáva vplyvom zimy. Asi má strach. Asi vie prečo. Zimu nemám rád, vlastne, ani nie tak zimu ako to, že celé dni nevidím slnko. Kvôli tomu, že sa musím zajebávať v tých skvelých vynálezoch na skultúrnenie pracovných podmienok, zvaných bizniscentrá a ničiť si už tak podlomené zdravie vírom klimatizácií a neónového osvetlenia.

Hompáľať nohami je fajn, môžem tak pol hodinku predstierať, že by som mohol nohami hompáľať koľko len chcem a trebárs aj celú noc, kým nedorazím tú fľašku, nedohúlim tabak a nevyrazím do baru oproti pretiahnuť tú blonďavú čašníčku, ktorá mi minule začala tikať. Je možné, že začínam byť slávny. Alebo len vyzerám fakt pateticky. Dokonca som si mohol dať jeden gin na ňu. A dala si so mnou. A povedala mi meno, ktoré si nepamätám.

Lenže v skutočnosti je to tak, že hompáľať raz budem musieť prestať len preto, aby som svoje uzimené mľandravé telo uložil do postele a až sa prebudím, navliekol ho do nejakého značkového saka a opäť 10, či dvanásť hodín predstieral, že som sporiadaný občan hádajúc sa s ďalšími podobnými o to, kto v tej pakárni trávi viac času. Samé dôležité spory. Fakt dojímavé. Dojímavejší je snáď len fakt, že existuje človek, ktorý mi vytrvale tvrdí, že ťahá 18tky a popri tom stíha chodiť na tanečnú, variť, učiť sa jazyky a súložiť a ja si tak popri ňom musím chtiac nechtiac pripadať, ako úbohý leňoch v spoločnosti supermana.

A najdojímavejšie, že nám namontovali popolníky na kľúč a teda mukel, ktorému predtým stačilo hodiť vrchnák na zem a vysypať tie sračky do igelitu teraz musí pracne hľadať kľúč ku každému z nich, odklopiť dvierka, ktoré sa mu stále zatvárajú lebo fúka, pozbierať špaky, ktoré sa zachytávajú na ultramodernom dierovanom nerezvrchnáku, zamknúť popolník, zapáliť si, aby rozdýchal 12 minútové verieté a postúpiť o pol metra k popolníku ďalšiemu.

Myslím, že to dosť vypovedá o všetkom. Krásach prístupu riadenia zhora.

A v chvíľach, ako je táto začínam dúfať, že svet raz prepadne peklu.

Pre dobro nás všetkých.