rieper

A máme po úvode. Rieper prechádza fázou, kedy hľadá odpoveď na otázku, prečo ho nik nemá rád. Nie tak ako rodičia, to si aj tak nikdy nevážil a vážiť nebude, snáď až keď ich stratí a nechá ich posledným kameňom vytetovať pár zúrivých výkrikov typu: „Čaká nás priateľ slon,“ či „každý musí zomrieť.“ Rieper sa nedokáže začleniť do kolektívu. Rieper je osamelý. Rieper má po kariére.

Kúpil si fľašku vodky a chľastá a húli pre moment verný teórii skúsených a tak otvorene nadpriemerne inteligentných pubertiačok, ktoré dávajú prednosť intelektuálnej stimulácii pred stimuláciou koitálnou (aj keď možno len s ním. Ách, náreky). Cievy sa zužujú a rozširujú a tak sú vlastne normálne a nič sa nedeje. Vôbec nič. Nerieši.

Márnotratná indukcia (nemožná) – chľastať a fajčiť sa musí, lebo je to normálne. Normálnejšie než depresívne táraniny na skle, na ktoré každý kašle. Normálnejšie, než sa každý deň kokot, či jednooký medzi slepými, čo je pri pohľade do dôsledkov to isté, s maličkým rozdielom, že kokot si robí menej starostí.

Pýta sa, či to bude vždy tak ťažké, ona. Človek by po prvom pohľade očakával vyrovnanú a sebavedomú ženu plnú botoxu a silikónu a sem tam fráz z časopisov začínajúcich na Gl- a končiacich –our len preto, aby sa ráno zobudil vedľa... a zistil, že sa opäť tak veľmi mýlil.

Myšlienky vrhnuté na papier.

A sex sťa strach pred samotou. Je blbosť. Ách taký zradný omyl. Po sexe som predsa sám tak najviac.

Nemá to zmysel. Nič a ako tak po sebe čítam pár riadkov, zisťujem, že naozaj nemá. Písať príbehy o sebe je zvláštne. Písať myšlienky tak exhibicionistické. Písať, chľastať, šukať.

Nič iné som nikdy nechcel.

Len zrazu, je... všetko tak iné.