rieper

Zisťujem, že ľudia sú hrozne neistí.

Na ceste k zajtrajšku som stretol starého muža plného strachu. Triasli sa mu ruky. Človek od starších a múdrejších očakáva viac. Menej hrôzy. Život predsa učí. Človek však vidí chvejúce sa prsty a podlízavý úsmev, ktorý mu na perách vyčarí iný. Podobný, však smutný. Način narobiť si pár nepriateľov. Lebo závisť.

Žmúriac na papier chytá myšlienky, ktoré mu unikajú. Žiadna litánia, či čistá myseľ. Vraj má byť lepší. On ako ja. Podlízavý úsmev budí dobrý dojem. Často.

Dá sa to aj lepšie. Iná hra. Starší a múdrejší sa môžu ísť bodnúť. Tá domnelá múdrosť je zrejme len horúcim vzduchom, ktorým sa im darí plniť už o veky dlhšie než mne.

Nakoniec múdrosť.

Získaná vekmi a vekmi putovania duší.

Keď hra je hrou a nezáleží na výsledku. Lebo vždy čaká ďalšia. A jediné na čom záleží je vedieť si vybrať. Tak, aby nebola príliš nudná.

Najmä keď je celý ten humbuk len fraška.