rieper

Mozog je úplne prázdny. Alebo rozum. Podľa toho, či som za intelektuála. Ťažko povedať. Snažím sa trafiť kefkou do úst. Snažím sa osprchovať. Snažím sa vypadnúť do práce. Za posledný mesiac sa mi tam nepodarilo prísť pred pol desiatou. Fakt, že vytváram nejaký pojebaný nepotrebný softvér, od ktorého si pár ľudí sľubuje zviditeľnenie a potvrdenie vykazovania činnosti mi slúži ako ekvivalent zdvihnutého prostredníka smerujúceho do tvárí kolegom, ktorí majú omnoho menej kreatívnu práci a omnoho pohoršenejšie výrazy v tvárach. Ľudia sú závistlivé svine. Kurvy. Nie aby boli radi, že aspoň niekto z pakárne viac dostane ako dáva. Momentálne som proste nedotknuteľný superman. Lenže to sa zmení. Dovážajú kryptonit. Vo veľkom. V utorok. Rozmýšľam, či je normálne vstávať s takou nechuťou. Každú noc sa modliť, aby prileteli mimozemšťania a vypálili to tu. Niežeby som trpel božským komplexom. Aj keď, možno áno. Vždy som si myslel, že som lepší ako Tí. Kto sú Tí a prečo by som mal byť tak sakra skvelý netuším. Čakal by som proste niečo viac. Žiť niekde, kde neprajnosť nieje každodenný chlebík. Kde sa ľudia potešia z úspechu iného. Alebo, keď už nie z úspechu, tak aspoň z jeho spokojnosti. Tak to chodí. Niekto dokáže byť spokojný, ak ho nechajú na pokoji. Niekto potrebuje barák, 5 kuriev, 6 áut a dobermana. A to má byť tá šťastná mladosť. Zajebaný v 10 hodín denne v kancli s bandou flákačov, ktorí sústavne predstierajú činnosť a bavia sa o svojich deťoch, ženách, porne, autách a tom, čo zožerú na obed. A to všetko ma čaká najbližších 45 rokov. Skrátka paráda. Zišli by sa nejaké tie výdatné raňajky. Aby mi pomohli dostať sa bezbolestne cez cestu do pekla. V kotli to už je v zásade jedno. Po ceste mi však ľudia tvrdia, že sa naň mám tešiť. Alebo si vybrať iný. Kotol.