rieper

Z tých pomýlených vzťahov potom plynie toľko hnusu, že by z toho jeden milerád odletel na mesiac. A nejeden. Tam by pokojne sedel niekde v kráteri, popíjal banánové daiquiri a pozoroval, ako sa malá bezvýznamná planétka pomaly mení na sen zvrhlého mykológa. Niežeby som trpel prehnaným flagelantstvom.

 

Na druhej strane ako každý chlap trpím prehnaným egotriebom. Niečo ako taký tetrov v ruji. Človek sa rád nafukuje. Asi za to môžu nejaké reziduálne gény, ešte po našich obojživelných predkoch. Teda, bol som minule v Keysi. Neviem, čím to je ale v tej diere som už nebol dobrých 8 rokov. Skrátka ma od toho niečo odrádzalo. Keysi = no go. No a tak som tam zapadol v piatok. Osadenstvo vyzeralo ako parta ropúch na výlete. Chemický sval stíhal ďalší, tričká typu XXS aby bolo dobre vidno bradavky a hlavy vyholené, že kde tu človek mohol zahliadnuť belosť lebkovej kosti. Spomenul som si na rozprávku o Mechúrikovi Koščúrikovi. Chlapík, ktorý sa vydrží nafúknuť najviac bez toho, aby praskol (mu praskol) berie. Zaujímavé však bolo, že mäsokrkné typy namiesto bežnej konverzácie len pokyvkávali hlavami. To bude asi tým, že o druhej ráno už došli témy o počasí.

 

Anyway, nechcel som o kulturistoch. Skôr ma mrzí to zlé zriadenie vzťahov. Človek má niekoho, kto ho chce a on chce niekoho iného, o ktorom prípadne ani nevie a až ho raz stretne, tak je z toho problém. Alebo ho nestretne vôbec a cíti to ako krivdu. Alebo si to stretnutie uvedomí až po 20 rokoch. Alebo, alebo, alebo. Napr. ja chcem Alyssu Milano a mňa chce kolegyňa, ktorá sa na ňu vôbec nepodobá. No kde je spravodlivosť?

 

Napriek tomu mi dobre robí, byť chcený a pohrávam sa s myšlienkou, že si s kolegyňou niečo začnem. Nakoniec, Alyssa je ďaleko. Problém je v tom, že je každému jasné, ako to dopadne. Otázne je, či som dosť sviňa na to, aby som riskoval zhoršenie karmy kvôli chvíľkovému napĺňaniu.