Život je plný sklamaní. Chcem sex, keď mám lásku a túžim po láske, keď môžem mať sex. S tým asi nič nenarobím. Ani s faktom, že sa neviem správať. Som chrapúň a myslím len na šukanie. Po nežnosti som netúžil tak dlho.
Až... teraz. Možno. Asi preto ma týra, že vidím v jej očiach sklamanie. Sklamanie, ktoré vraví, že si myslela, že som iný. Iný ako iní. Iný nad iných. Aká naivná predstava. Rozmýšľam, o koľkých ženách píšem. Písal som. A pritom je to vlastne vždy len jedna. Vždy tá istá. Tú ktorú nemám.
A štetky? Štetky sú tie, čo mi dajú, lebo by už dali naozaj každému. A slušné? Tie ma nechcú, lebo som vraj až príliš skazený.
Čo to hovorím? Len ticho kričím. Mlčky vravím, čo som chcel povedať. Čo som mal povedať. A teraz, teraz už je neskoro. Už ťa to nezaujíma.
A nezaujíma to ani mňa. Som inde.
Len, pre spomienku.
Že som ťa mal niekedy rád a ty snáď mala rada mňa.
Na pamiatku možnej lásky.
Spomienku na veci, ktoré nebudú.
Komentáre
ulala,
:ň