A povzdychnem si. Prehovorím. Tento jeden nespal už... Ako dlho? Hm, zdá sa, že vnímanie času sa vytratilo spolu s emóciami. Sekundy. Minúty. Hodiny. Dni. Mesiace. Roky. Desaťročia. Storočia. Celé miléniá samoty a prázdnoty. Tak trápne. Skoro ako vylievanie si duše na blog, dúfajúc, že v pár úchyloch a existenciách podobne stratených nájde spriaznenú dušu. Tak bláhové dokážu byť predstavy.
Aj keď - asi by som sa konečne mal naučiť nezvaľovať vlastné chyby na druhých. Vlastne som si to mohol zahrnúť do papierika predsavzatí, z ktorého som si ubalil jointa a zapálil keď som sa pobral v poblvanej posteli prázdneho bytu kdesi na konci sveta po tom, čo som sa dovalil z hýrenia tej výnimočnej noci. Skurvené panoptikum známych a kamarátov a neznámych družných vo chvíľach, kedy alkohol zotročí myseľ ľudí snažiacich sa uniknúť väzeniu vlastných bytostí. Plných nejakých iných bláhových predstáv spomenutých vyššie. Lebo každý ďalší pohár prináša viac a viac nádherných žiariacich entít, ktoré chceš poznať a spoznať len preto, aby z nich niekedy v jednom z ďalších rán skĺzla maska a ostali len vycivené lebky bez výrazu.
Joint je dávno v prdeli. Predsavzatie tým pádom tiež a rieper zasa ostáva starým dobrým kokotom odvedľa hodným súcitu a utešovania, ak si naň náhodou spomeniete pri rozprávaní o depresiách a cynizme. Predsavzatia stoja aj tak za hovno. Nepamätám sa, že by sa niekto zmenil len preto, že sa práve náhodou mení jedno číslo na iné.
Moment: Pozerám sa na seba v zrkadle a beriem do rúk britvu. V hlave mi znejú slová chirurga, ktorý ma tak dávno chcel: „Keď ženy nemajú čo zmeniť, zmenia si účes.“ Keď to môžu mať tak jednoduché ony, prečo to neskúsiť? A vlasy padajú do umývadla, spojené s kúskami slín a útržkami bozkov. Tvojich a jeho.
Spánok. Spánok sa dá oželieť. Ak ho substituujete energetickými drinkami a vodkou. A jeho nedostatok prináša príjemný útlm, kedy je vám už všetko egál. Skoro ako smrť, len... Ešte to dáva šancu. A šanca je niečo, v čo sa dá veriť. Až prestanem, možno do umývadla nepopadajú vlasy ale niečo iné. Aj keď, asi by to nebolo tak romantické. Napodiv mi to je na smiech. Myslieť na ďalšiu, keď ďalšia utiekla. Ďaleko, preďaleko. Jedna dáma ako druhá. Pomaly to vyzerá na to, že so mnou nevydrží ani tá posledná dobrá samaritánka, ktorej dar by mi mal vziať všetku bolesť. Nasrať. Smejem sa na plné hrdlo. Holá lebka je aspoň príjemná konverzačná téma. A dnes ma dokonca pustili sadnúť v trolejbuse. Paráda.
Ale... Na Nový rok nemusela. Utiecť tak ďaleko. Do krajiny nového pána Kimuna a toho druhého. Jing a Jang. Celý svet zaplnený mojimi dávnymi. Obkolesujú ma ďalej a ďalej a ja zhnijem na tomto malom Slovensku v svete obklopenom mŕtvou láskou. Ďalšia. Ďalšia. Ďalšia.
Povedal som si, že to vydržím. Prechodím chvíľu, odkedy si prišla a odišla niekam ďaleko a darovala mi pár dní, cez ktoré som zasa cítil. Nie len vlhké labie, ale celú bytosť na špičke pomyselnej ihly. Koľko na nej odtancuje anjelov? Zdá sa, že tá otázka by mala znieť inak. Prečo vždy prestanú? Stačil by hádam len jeden. A možno, možno by ani nemusel tancovať. Stačila by prítomnosť. Na chvíľu dlhšiu než moment. Aby prežiarila temnotu a ostala aspoň spomienka a nie len letmý dojem ohraničený vetou: „Som tak rada, že ťa vidím.“ A potom: „Odlietam... Preč.“ A medzi tým všetkým chvenie a dotyky a vzdychy a... radosť. Z jednej a inej bytosti.
A potom už len chlast a chirurg, ku ktorému sa občas vraciam v mojom bôli. Nu, asi sa rád cítim výnimočný. A zaujímavý. A ktorý má pery tak chutné a príjemné.
Nu, prišiel čas nechať sa pobozkať dvoch milencov. Jemne sa spojiť v slastnom objatí a zabudnúť na svet ešte na pár hodín - do rána.
Tak šťastný nový rok cica mica.
A posledná vodka. Na to ráno, keď mi zasa budeš chýbať. Už nie len na špičke ihly, ale tak naozaj. Rok, ktorý začal koncom. Nu... omnoho horšie to už asi nebude.
Komentáre
:))
mmmmm, macík bubu, rieper?
uz nie si
teraz som