Znela: „Včerajšok je históriou, zajtrajšok mystériou a dnešok darom. Preto ho voláme present.“ Je síce pravda, že jej na vážnosti uberá fakt, že to hovorila korytnačka pande, respektíve aj niečomu, čo som identifikoval ako čivava, ničmenej je to veta značne príjemná. A vlastne celý filmík tiahnúci sa v tieni klasického amerického heroizmu, kedy nikým netušený premôže súpera o mnoho silnejšieho len preto, že si uvedomí, že treba veriť sám v seba.
Veriť sám v seba... Úsmev.
Nalejem si dnes trocha rumu a počúvam, ako mi dopadajú kvapky na okno, uvažujúc nad tým ako sa motivovať brať to naozaj tak, keď sa mi všetko javí neskutočné.
Nie je žiadnou vedou všimnúť si danosť ľudí komplikovať veci tak ľahké až elementárne a zaodieť ich do šatu dávno mŕtvych jazykov a tváriť sa, že objavili Ameriku, hoci sa po nej poflakuje kopec čiernovlasých tiežobjaviteľov, ktorí ticho no o to nepríjemnejšie poukazujú na skutočnosť, že biely, či čierny Američan je oxymoron a v chvíľach ako je tá nie je nič príhodnejšie než vymyslieť názov ďalší. Napríklad „genocída.“
Definuj. Systematická anihilácia niečoho.
Genocída mysle.
Šedivý openspace plný ľudských trosiek, ktoré...
Vysedávajú.
Kopulujú.
Konverzujú.
Zajtra sa tam zasa vraciam a mne, mne sa strašne nechce. Otravovať sa onaniou korporátu so stále silnejúcim pocitom, že celý svet sa intenzívne kurví. Stále.
A stále rozmýšľam.
Kde je to prekvapenie?
Komentáre
ta taky svet